Cesta k pravde... - Články

Čo sa s nami deje po smrti?

Mon, 21 May 2012 10:20:26 +0200

Bez znalosti jednotlivých úrovní stvorenia nemôžeme správne pochopiť, čo sa s nami deje po pozemskej smrti.

Človek pochádza z duchovnej ríše. V nej, ako nevedomý duchovný zárodok prejavil túžbu po seba uvedomení. Aby mohol sebauvedomenie nadobudnúť, musel zostúpiť do školy života, ktorou je hmotnosť.

Hmotnosť delíme na jemnú a hrubú. Hrubá hmotnosť je tá naša pozemská a viditeľná. Jemná hmotnosť je zase tá, do ktorej odchádzajú ľudské duše po pozemskej smrti a je nášmu hmotnému zraku neviditeľná.

Jemná hmotnosť má mnoho úrovní, počnúc tou najhrubšou, ktorá sa nachádza veľmi blízko hrubej hmotnosti a končiac tou najjemnejšou, ktorá sa nachádza už v blízkosti duchovnej ríše.

Ak človek pozemsky zomrie, odchádza do jemnej hmotnosti a to do úrovne, ktorá presne zodpovedá jeho vnútornej zrelosti. Odtiaľ sa potom, po nejakom čase, opätovne zrodí do pozemského tela, čiže do hrubej hmoty, za účelom získavania ďalších skúseností a prežití, na základe ktorých čoraz viacej duchovne rastie.

Stálym duchovným rastom sa tak postupne prepracováva do vyšších úrovní jemnej hmotnosti až nakoniec dozrie natoľko, že sa po svojej pozemskej smrti už viac nepotrebuje zrodiť v hrubej hmotnosti, ale svoj vývoj dokončí v najjemnejších úrovniach jemnohmotnosti, odkiaľ napokon vstúpi do duchovnej ríše, ako plne zrelá a sebavedomá bytosť.

Duchovná ríša je teda rajom, z ktorého sme kedysi vyšli ako nevedomé duchovné zárodky a do ktorého by sme sa raz, po ukončení nášho vývoja v hmotnosti mali vrátiť, ako plne sebavedomé bytosti.

K lepšiemu pochopeniu si to môžeme pripodobniť ku škole, v ktorej žiak chodí do prvého ročníka, kde zbiera rôzne vedomosti a skúsenosti. Prvý ročník je našim prvým životom v hmotnosti. Potom prídu prázdniny a žiak odchádza zo školy. To je možné pripodobniť pozemskej smrti a odchodu do jemnohmotnosti.

Potom ale príde opäť september a žiak vstupuje do druhého ročníka, čiže zase sa vtelí na zem. A zase prídu prázdniny a tak ďalej a tak ďalej.

Takto to pokračuje až na strednú školu, na ktorej sa študenti postupne približujú k záveru svojho štúdia: k maturite, čiže k skúške dospelosti. Po úspešnom zvládnutí maturity opúšťajú brány školy a vstupujú do života.

To v našom prípade znamená, že opustia školu života, ktorou je hmotnosť a vstúpia do duchovnej ríše, kde pre nich začína skutočný, plne vedomý život sám.

Čo napríklad znamená neustále sa zväčšujúci počet ľudí na našej planéte? Je znamením toho, že sa vo stvorení schyľuje k spomínanej, veľkej maturitnej skúške. Účelom života všetkých týchto ľudí v hmotnosti má byť dohnanie zameškaného a nazbieranie takého množstva poznatkov a skúseností, ktoré im umožnia úspešne absolvovať skúšku dospelosti. Onou skúškou však nie je nič iného, ako v Biblii avizovaný, posledný súd.

Veľkou otázkou zostáva, koľko ľudí si je vôbec vedomých týchto skutočností a pre koľkých z nich je ono duchovné dozrievanie a duchovný rast naozaj prvoradým?

Čo sa však stane zo zlými a lenivými "študentami", ktorí v hmotnosti zabudli na svoju povinnosť duchovne napredovať, takže veľkú maturitnú skúšku nezvládnu?

Treba vedieť, že účelom hmotnosti je poskytnutie priestoru pre vývoj ľudských duchov. Ak stvorenie dospeje k poslednému súdu, v ktorom budú od seba oddelení duchovne zrelí od nezrelých znamená to, že hmotnosť ako taká splnila svoj účel, takže postupne začne nastávať jej rozklad. No a práve tento rozklad sa stane osudom všetkých tých, ktorí sa z hmotnosti nestihli včas odpútať, pretože boli duchovne leniví a pretože im snaženia iba čisto hmotného druhu úplne oslepili zrak a zabrali všetok čas, ktorý takýmto spôsobom premárnili.

V tisícročnom bolestivom rozklade hmoty bude postupne zničené ich dovtedy nadobudnuté ja. Ich meno bude vymazané z knihy života a na samom konci tohto bolestného procesu zostane už iba nevedomý duchovný zárodok, ktorý sa na základe zákona tiaže a rovnorodosti vznesie naspäť do duchovnej ríše, odkiaľ ako nevedomý kedysi dávno vyšiel.

Až sa napokon hmotnosť znovu rozloží a po miliónoch rokoch opäť obnoví, bude to znamenať znovu otvorenie školy života pre tie duchovné zárodky, ktoré zatúžia po vlastnom seba uvedomení a po večnom, vedomom bytí. A všetko sa bude znovu opakovať.

M.Š. spolupracovník časopisu "Pre Slovensko"

http://www.pre-slovensko.sk/

Liečivá sila ducha a darov prírody

Sun, 20 May 2012 10:19:00 +0200

Na prednáškach, ktoré uskutočňujeme s prianím pomôcť hľadajúcim ľuďom nájsť zmysel života, nám poslucháči kladú mnoho zaujímavých otázok, ktorými sa iste zaoberá nejeden z vás. Niektoré z nich sme zaznamenali v písomnej forme, aby sa mohli stať užitočnou súčasťou a obohatením stránky. Veríme, že aj Vy v nich nájdete povzbudenie na ceste k Svetlu.

"Hovoríte, že choroba je často následkom hlbších duševných príčin, ktoré je potrebné presvetliť, ak má nastať stav skutočného a dlhodobého uzdravenia. Ale ako možno poznať pravú príčinu ochorenia? Je to ťažké...?"

Otázka svedčí o nepochopení podstaty zdravia. Človek, ktorý spoznal, že všetko nepríjemné (čo sa mu stane) má svoju hlbšiu príčinu sa ihneď usiluje za každú cenu spoznať túto príčinu. Vidí v tom pokrok a i cestu k vyriešeniu svojich zdravotných problémov. Neraz tomu všetko bezmyšlienkovite podriadi. V hľadaní príčiny svojho zdravotného problému doslova vidí najvyšší cieľ svojho úsilia na ceste k uzdraveniu.

Takýto prístup je nesprávny! Je čisto rozumového druhu a neprináša žiadnu skutočnú pomoc!

Najdôležitejšie totiž nie je spoznať príčinu vzniknutého ochorenia, ale najdôležitejšie je nájsť schopnosť jasného a zjemneného cítenia, ktoré následne vedie k poznaniu všetkých hlbších príčin ľudského osudu. Schopnosť zjemneného cítenia je tým najdôležitejším v živote človeka, pretože mu umožňuje vyriešiť nielen konkrétny zdravotný problém, ale umožňuje mu porozumieť všetkému, čo ho stretáva na jeho životných cestách.

A preto neraz prichádza choroba, aby v nás oživila práve schopnosť cítenia a tým nás priviedla následne aj k poznaniu príčiny ochorenia. Ale to vždy až v druhom rade! Najdôležitejšie je počas ochorenia oživenie schopnosti cítenia, teda schopnosti ducha.

Sme zvyknutí zameriavať sa vždy len na cieľ svojho úsilia. Ak sme chorí, je pre nás týmto cieľom nájdenie príčiny choroby, pretože od toho očakávame uzdravenie. Vždy však zabúdame na to, že neraz má byť tento cieľ len motívom k podstúpeniu toho najdôležitejšieho - samotnej cesty, ktorá vedie k tomuto cieľu. A touto cestou je v prípade choroby vždy rozvíjanie schopnosti cítenia.

Kto sa dopracuje o uzdraveniu a nezohľadňuje tieto skutočnosti, nikdy nebude zdravý dlhodobo a skutočne, ale len zdanlivo. Choroba príde opäť v iných formách a v inom čase a bude možno ešte ťažšia.

Na rozvíjanie cítenia - teda toho najpodstatnejšieho - ľudia s radosťou zabúdajú, pretože si to vyžaduje trvalú duchovnú námahu od nich samotných! Nie od lekárov či liečiteľov, od ktorých očakávajú, že im v ťažkostiach pomôžu.

Navštevovanie liečiteľov či jasnovidcov, ktorí neraz vidia aj hlbšie príčiny chorôb nemá preto žiadnu cenu, ba môže nám ešte uškodiť, ak súčasne neotvárajú schopnosť nášho cítenia. Ba môžu nás priviesť k nesamostatnosti a to práve vtedy, keď sa už nazdávame, že kráčame správnou životnou cestou.

Aj tu platí múdrosť: "Hľadajte najskôr Kráľovstvo Nebeské a Jeho Spravodlivosť a všetko ostatné bude Vám pridané..."

http://www.pre-ludskost.sk/

Bohatstvo

Sat, 19 May 2012 10:15:00 +0200

Podobné je kráľovstvo nebeské pokladu skrytému na poli, ktorý človek našiel a skryl; od radosti nad ním ide, predá, čo má, a kúpi to pole.

Dnešný svet nepotrebuje hľadať takéto poklady. Má svojho vlastného boha - peniaze. Nepotrebuje ani lásku alebo šťastie - stačia mu svetské pôžitky. Aj "láska" a "priatelia" sa dajú kúpiť. Svedomie? Duchovno? Načo? Žalúdok to predsa nezasýti.

Takto rozmýšľa a koná dnes veľa ľudí. Zabudli však, že Boh im dal slobodu a to, čo si vyberú, to budú mať. Ak sa človek pripúta svojimi túžbami k zemi, zostane k nej pripútaný aj po smrti, neschopný návratu do duchovných svetov. Duchovná iskra, ktorá oživuje ducha, síce nemôže zomrieť, lebo je večná, no môže zaniknúť vedomie ducha, ak ho človek svojím materiálne zameraným životom nechá spať, čo sa rovná duchovnej smrti. Duchovná iskra sa od neho oddelí a vráti sa naspäť, ale bez neho. V Biblii sa o tom píše ako o vymazaní mena z knihy života. Doba, v ktorej sa majú možnosť narodiť na tejto zemi takíto duchovia, sa pomaly a isto končí a pre mnohých, ktorí tu teraz žijú, je to ich posledná šanca. Je teda obrovské bláznovstvo, ak človek vymení večný život za pár rokov pozemského užívania si, za peniaze, kariéru, pohodlie ...

To však neznamená, že je niečo zlé na tom, keď je človek bohatý. Veď ako niekomu pomôžete, alebo ako niekoho v núdzi hmotne obdarujete, keď nič nemáte? Keby sme žili podľa Božích zákonov, boli by sme všetci aj hmotne bohatí. Ježiš to hovoril slovami: Niet nikoho, kto opustil dom alebo bratov alebo sestry, alebo matku alebo otca alebo deti, alebo pole pre mňa a pre evanjelium, žeby nedostal sto razy toľko: teraz v tomto veku - keď aj s prenasledovaním - domy a bratov a sestry a matky a deti a pole, v budúcom veku však večný život. Teda už teraz ponúka človeku stokrát viacej, čím vlastne človeka urobí aj hmotne bohatým. Na druhej strane však Ježiš hovoril, že ľahšie prejde ťava cez ucho ihly, ako boháč do nebeského kráľovstva. Tieto slová si zdanlivo protirečia, no iba zdanlivo. Vysvetlenie je jednoduché - byť bohatým nie je zlé, ale je veľmi zlé, ak človek na hmotnom majetku lipne a z prostriedku na život, ktorým dnes peniaze sú, sa mu stane cieľ. Tým je k mamone pripútaný podobne ako onen mladík, ktorý nebol schopný Ježiša pre svoje hmotné bohatstvo nasledovať.

Hmotné bohatstvo nemôže človeka nikdy trvalo uspokojiť. Ak splní jeden cieľ, hneď si musí nájsť ďalší. Keď získa slušné bývanie, túži po väčšom byte a keď ho má, zatúži po rodinnom dome. A keď má ja ten, chce nové auto, vilu, jachtu ... A keď už má všetko, čo sa dá kúpiť, túži po sláve, uznaní, politickom vplyve ... až nakoniec tento kolotoč naháňania sa za nezmyslami ukončí smrť. Veľakrát si takýto zberateľ vecí ani nemá čas nadobudnutý majetok užiť.

Nezhromažďujte si preto poklady na zemi, kde ich mole a hrdza ničí a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú, ale zhromažďujte poklady ducha. Lebo kde budú vaše poklady, tam bude aj vaše srdce.

www.poznanie.sk

Skrytá sila k zmene k lepšiemu

Thu, 17 May 2012 10:02:43 +0200

Mnoho ľudí dokáže dnes veľmi presne vysledovať a opísať najpálčivejšie problémy dnešnej spoločnosti. Noviny a masmédiá všeobecne sa intenzívne zaoberajú prinášaním boľavých miest spoločenského života, aby mohli byť zverejnené. O týchto boľavých miestach vedú sa potom súčasne debaty na všetkých úrovniach, teda na úrovni odbornej i laickej.

Napriek akémukoľvek úsiliu rokujúcich chýba však ešte vždy pomenovanie východiska - prameňa, zo základu ktorého je odvodený najväčší podiel dnešných problémov spoločnosti. Chýba znalosť a čiastočne aj odvaha na odhalenie východiska, z podnetu ktorého sa formuje súčasný spoločenský život.

Ak hovoríme o znalosti východiska, možno sa zmieniť o tom, že tak ako celý fyzický svet principiálne ovplyvňujú fyzikálne zákony, aj myšlienkový a citový svet človeka je podrobený účinkom rovnakých zákonov. Teda, že aj vo svete nášho energetického vývoja, myšlienkového a emočného, pracuje nepretržite a bezchybne sústava zákonitostí, ktorej účinky sú súznačné s účinkami fyzikálnych zákonov. Vklad nášho energetického vývoja vo svete myšlienok a citov bude raz podrobený návratu energií podobného druhu. Tento dej prebieha trvalo a sprevádza nás celým životom na Zemi. Ba čo viac, ide s nami aj ďalej za hranice tunajšej telesnej hmoty. To tu však teraz nebudeme podrobnejšie rozoberať.

Znalosť fyzikálnych zákonov môžeme pre svet myšlienkových a citových energií nazvať znalosťou Zákonov Stvorenia, lebo pre nás viditeľný svet, ako aj svet zachvievajúci sa nad našimi momentálnymi schopnosťami pozorovania, je svetom Stvoreným, pochádzajúcim zo Zdroja, ktorý môžeme nazvať miestom dokonalej Božej existencie.

Zákony, ktoré vznikli z Vôle tejto Božej dokonalosti, nesú v sebe časť spomínanej dokonalosti, prejavujúcej sa trvalo práve ich nikdy neustávajúcou činnosťou.

Od doby, keď človek na Zemi precitol k svojmu vedomiu, je Božou múdrosťou stupeň za stupňom vedený k tomu, aby poznával účinky týchto zákonitostí a naučil sa správne využívať ich dosiaľ ešte neúplne uchopenú silu a účinnú podporu pre seba i celkový spoločenský vzostup.

Pre správne poznanie týchto zákonitostí dostalo ľudstvo nespočetné množstvo rád prostredníctvom prorokov a zvestovateľov.

Na Mojžišom zachytené Desatoro Božích prikázaní a Ježišom daný Nový Zákon sa teda treba v poznaní účinkov Zákonov Stvorenia pozerať ako na súbory múdrych rád, ktoré človeku napomáhajú pri správnom orientovaní sa v účinkoch Zákonov Stvorenia, ktoré sú v určitom smeru uvedené do pohybu pri správnom, ale rovnako aj pri nesprávnom konaní v živote.

Desatoro spolu s Novým Zákonom je teda v skutočnosti onou doteraz nepoznanou "múdrou rukoväťou pre každodenný život človeka".

V tejto súvislosti ešte vyvstáva otázka mnohých čitateľov: "A čo tým získam, ak sa v mnohých veciach začnem obmedzovať a prispôsobím sa prísnym požiadavkám Desatora?"

Odpoveď je jednoduchšia než by sa zdalo.

Človek, ktorý začne dodržiavať to, čo od neho očakáva Desatoro a Nový Zákon, začne nevyhnutne a bezprostredne súznieť s ostatnými Svetlými časťami Stvorenia duchovného druhu. Energia jeho konania, myšlienok a citov ho bude v prúdení pohybu, ktorý vzniká stálym prílivom sily z východiska nevyčerpateľného Božského Zdroja, jedine povznášať, bude prežarovať jeho osobu a prinesie mu rôzne druhy požehnania.

Až dodržiavaním rád Desatora stáva sa človek pravou duchovnou osobnosťou, osobnosťou citu a solidarity s druhými.

Dodajme, že to všetko je podmienené vnútorným poznaním a pochopením múdrosti, ktorá pôsobí v účinkoch Zákonov Stvorenia. Akékoľvek pridržovanie sa litery slov len navonok nemá nič spoločné so skutočným vnútorným životom človeka, ktorý svojím chcením často vytvára v protiklade s viditeľným konaním energiu búrajúcu a škodlivú, ktorá sa tiež nakoniec vráti k svojmu pôvodcovi, aby priniesla žatvu zo sejby. Zákony Stvorenia však ostro rozlišujú pretvárku a klamanie okolia navonok.

Byť len navonok dobrý a kalkulovať so schopnosťou dokázať klamať svoje okolie - to Zákony Stvorenia u človeka neomylne rozpoznávajú, a to predovšetkým na úrovni myšlienkovej a úrovni citovo emočnej. Z vnútorného konania, naplneného protikladmi voči požiadavkám Desatora, vzniká len škoda a ničenie.

Pravé, čisté city ústretovosti a radosti, naopak, vnášajú do záchvevov Zákonov Stvorenia na myšlienkovej a emočnej rovine energiu čistého duchovného druhu, ktorá je nádherná a pre všetkých posilňujúca.

Teraz sa však vráťme späť na začiatok tejto úvahy. Čo je tou skrytou silou, umožňujúcou uskutočniť želané zlepšenie stavu spoločnosti?

1. Poznávanie a pochopenie Zákonov Stvorenia.

2. Správne používanie síl, prúdiacich v týchto Zákonoch.

3. Prebudenie plnej radosti pre nové budovanie a výstavbu spoločenských pomerov, a to nie samoúčelne sformovanými nariadeniami a zásahmi do existujúcich spoločenských zákonov, ale prežívaním potreby premeny každého z nás, ako jednotlivca, ktorý prináša svoj podiel energií do celkového stavu spoločnosti.

Napríklad už aj tým, že by sa v médiách, a to ako v laických, tak i odborných debatách, priviedli myšlienky na tento nový smer poznania Zákonov Stvorenia, prinieslo by to všetko v krátkom období, po prirodzenej prvotnej a predpokladanej rozpačitosti následne posilnenie na všetkých úrovniach spoločenského života.

U státisícov obyvateľov Čiech narastá dlhodobo dosiaľ ešte skrytá, nečakaná energia čistej a poctivej vôle budovať ústretové a napomáhajúce spoločenské pomery.

Strusky, ktorá zatiaľ ešte uľpievajú na myšlienkových formách väčšiny a opakovane vytvárajú obraz toho, že všetko je nanič, že je už takmer všetko stratené, by sa samovoľne odplavili už v priebehu niekoľkých rokov.

Vôľa urobiť zmenu drieme v každom človeku, v každom samostatnom jednotlivcovi. Zmena teda nemôže začať premenou spoločnosti, ale musí jej vždy predchádzať jedine premena vlastnej osobnosti človeka, vyplývajúca z poznania múdreho usporiadania diela Stvorenia.

Masmédiá môžu k tejto zmene jednotlivca prispieť významným dielom, a to vytvorením priestoru pre informovanie o možnom spôsobe zmeny spoločnosti k lepšiemu.

A. Freemann, www.ao-institut.sk

O búrke v jednej ľudskej hlave

Wed, 16 May 2012 10:39:00 +0200

Prečítajte si príbeh o jednom človeku, ktorý pod vplyvom svojich vlastných ambícii a túžbe po úspechu stratil kontrolu nad sebou samým, celkom sa odtrhol od reálneho vnímania každodenného života a napokon sa dostal do stavu, keď sa domnieva, že celý svet by mal venovať pozornosť len jeho maličkosti.

Že takého človeka poznáte tiež? Že ich z histórie ľudstva poznáte niekoľko? Áno, takýchto ľudí bolo a ešte aj je na tejto malej planéte naozaj dosť. Žiaľ, áno, takých ľudí je stále veľmi veľa.

Ale vráťme sa k onomu konkrétnemu človeku. Jeho meno nie je dôležité, pokojne ho môžeme nazvať napr. pán Piatok. Na mene v tomto prípade naozaj nezáleží. Oveľa dôležitejší je vlastný príbeh tohto pána.

Tento pán totiž po dlhom čase hľadania svojho pracovného uplatnenia, dostal do rúk materiál veľkej nadnárodnej spoločnosti, ktorá bola tak veľká, že jej zakladateľa a majiteľa pracovníci spoločnosti nikdy osobne nepoznali. Poznali však veľmi dobre jeho pravidlá, ktoré na začiatku pri založení spoločnosti zaviedol, a všetci vedeli, že tieto pravidla sú veľmi dobré, spravodlivé a podporujúce osobný rast každého pracovníka, ktorý sa poctivo a čisto snaží vo svojom každodennom úsilí pre celú spoločnosť.

Do tejto spoločnosti nastúpil aj tento pán Piatok. Bol rád, že konečne našiel svoje pravé miesto. Dostal vlastnú kanceláriu a postupne sa vypracoval na vedúce miesto jedného z pododdelení tejto veľkej spoločnosti. Zdalo sa, že všetko skvelo napreduje.

Zákazky sa plnili vždy načas a v dostatočnej kvalite a tiež spolupráca s ostatnými oddeleniami šla veselo od ruky.

Pán Piatok sa z toho všetkého veľmi tešil a ktokoľvek sa s ním stretol, povedal: "Ten pán Piatok nám žiari ako slniečko."

Pán Piatok to všetko dobre vnímal a mal radosť, že ho takto vnímajú aj druhí ľudia, zvlášť tí jeho spolupracovníci, ktorí boli sčasti i jeho nadriadení. Bol rád, keď počul svoje meno spolu s ďalšími povýšenými. Vo svojom oddelení dostal väčšiu právomoc. Žiaril naozaj skoro ako slnko. Áno, dá sa pritom povedať, že sa skutočne začal považovať za vznešené slnko, i keď samozrejme, že len v rámci svojho oddelenia. Stalo sa pravidlom, že jeho podriadení ho počúvali a uctievali skoro ako slnečného boha.

V tom čase sa začalo v hlave pána Piatka odvíjať niečo zvláštne. Chcel stále viac a viac, chcel byť skutočným slnkom zo všetkými zásluhami a právami.

Jedného dňa prišiel na poradu s vedúcimi ostatných oddelení a povedal:

"Doteraz sme plnili len zákazky zadané len naším vedením. Mám tu plán, ako môžeme všetko zmeniť ešte viac k lepšiemu. Od dnešného dňa budem zadávať zákazky nášmu oddeleniu priamo ja sám."

Ostatní spolupracovníci na to zareagovali:

"Ak dostaneme zákazky k spracovaniu, overujeme si najprv, či sú skutočne odsúhlasené a podpísané samotným majiteľom. Mali by ste tiež takto postupovať."

"O to sa nemusíte obávať. To si zariadim tiež sám,"- odpovedal sebaisto pán Piatok.

Spolupracovníci na to odpovedali:

"Dobre teda, uvedomte si však, že je to vaše osobné rozhodnutie, za ktoré si ponesiete vlastnú zodpovednosť pred majiteľom spoločnosti."

Pán Piatok sa tomu trochu povýšene usmial, a prikývol na súhlas.

Vzápätí sa pustil do práce na svojom vymyslenom projekte. Venoval mu všetky svoje sily a vyžadoval to aj od svojich podriadených.

"Po úspešnom dokončení musí moje slnko žiariť nad všetkými." To si opakoval vždy, keď mal ťažkosti s vykonaním svojho vlastného zadania.

"Musíme zvíťaziť, musíme to dokázať, musím žiariť ako slnko nad všetkými." Toto si pán Piatok opakoval stále dookola.

Ale napriek všetkému si aj ostatní spolupracovníci všimli, že pán Piatok so svojou ambicióznou zakázkou prestrelil, že precenil svoje sily aj sily svojich podriadených spolupracovníkov, na ktorých stále viac naliehal a neskôr priam kričal: "Musíte, vy mi musíte pomôcť! Je to vaša povinnosť!"

Avšak čím viac kričal, tým viac bolo zrejmé, že v skutočnosti jeho zákazka nebola nikdy odsúhlasená majiteľom spoločnosti. Nikdy nebola súčasťou celistvého, dlhodobého a múdreho plánu veľkej spoločnosti. Bolo čoraz viac zrejmé, že tejto zákazke chýbala spolupatričnosť s celkovým postupom spoločnosti.

Následkom toho boli čoraz väčšie trhliny v plnení zakázky pána Piatka. Financie potrebné na túto zákazku začali narastať neuveriteľným tempom, a nebol ani náznak na akékoľvek reálne splácanie pôžičiek, ktoré pán Piatok opakovane narýchlo dojednával.

Tak ostatní spolupracovníci a tiež jeho najbližší nadriadení vyzvali pána Piatka, aby sa zodpovedal. Mal preukázať, aké ďalšie kroky podnikne, obzvlášť aké kroky podnikne na reálne vysporiadanie finančných pôžičiek, ktoré za ten čas narástli do závratných čísiel.

Pán Piatok však nič z toho neurobil. Namiesto toho tvrdošijne trval na svojom. Nechcel pripustiť, že sa zmýlil. Pán Piatok napadol svojich spolupracovníkov i svojich nadriadených. V jeho očiach boli oni tými, ktorí spôsobili tento krach, pretože pána Piatka nenechali naďalej v jeho vlastnom sne, ale naopak, chceli po ňom z jeho pohľadu nízke, odporné veci, ako napríklad plnenie finančných záväzkov a reálne čísla o celom projekte.

Pán Piatok im ani na opakované výzvy nič nedal, pretože nikdy nič spracované nemal. Mal len svoj vlastný, z reality vytrhnutý sen, na vrchole ktorého malo svietiť veľké Slnko jeho Maličkosti. A k splneniu tohto sna sa mu teraz postavili do cesty ostatní spolupracovníci zo svojou dôslednosťou. Boli to zradcovia a škodcovia pre nádherný sen pána Piatka! Z pohľadu pána Piatka boli to len oni, kto zlyhali a zradili jeho vznešený projekt.

So svojimi vytrvalými požiadavkami na vecnosť v účtoch, poriadok a prehľad vo všetkom, čo sa týkalo projektu pána Piatka, vyzerali ako tí, ktorí chcú zničiť nielen jeho projekt, ale dokonca aj jeho samého. Zdalo sa mu, akoby ho prenasledovali zo svojimi účtovníckymi požiadavkami všade, kam sa pohne. Stáli tu i tam. V búrke, ktorá sa rozvírila jeho mozgových závitoch, boli to oni, ktorí mu zničili a pred celým svetom posmešne pošliapali jeho skvostné, jeho nádherné dielo - áno, tušíte správne, jeho megalomanský projekt, ktorý stál na neistých základoch precenených ľudských síl a finančných nákladoch.

Pán Piatok nikdy nepripustil, že by sa jednalo o nezmyselný, vo všetkých ohľadoch precenený a tým pádom k nezdaru odsúdený projekt. Namýšľal si, že on je ten, ktorý stál správne a všetci ostatní boli zlými zradcami.

Napriek tomu pocítil zvláštne obavy a cítil sa stiesnene.

Preto sa rýchle zabarikádoval vo svojej kancelárii a na akékoľvek snahy zo strany spolupracovníkov na hľadanie ďalších riešení nereagoval. So zradcami sa predsa nebude baviť!

Nevedel však, že spolu so spolupracovníkmi stojí za zatvorenými dverami i posol, vyslaný priamo od majiteľa spoločnosti, ktorý žiadal to isté, čo spolupracovníci. Žiadal predloženie účtov k spravodlivému posúdeniu. Ba čo viac, žiadal ešte objasnenie toho, ako mohol pán Piatok pri realizácii svojej vlastnej zákazky vystupovať tak, ako by bola schválená majiteľom.

Vo svojej stále narastajúcej nenávisti mal však pán Piatok v hlave natoľko rozbúrenú myseľ, že cez mračná nenávisti voči všetkým, teraz už bývalým spolupracovníkom, tragicky prehliadol i onoho majiteľom vyslaného posla, ktorého nerozumne odsunul nabok spolu so spolupracovníkmi - odsunul ho práve tam, kam si pán Piatok zaradil všetkých zradcov.

Zabarikádovaný vo svojej kancelárii, začal pre verejnosť vyhadzovať z okien svoje vyjadrenia o tom, aké nebezpečenstvo mu hrozí zo strany bývalých spolupracovníkov. Na všetkých týchto vyjadreniach však nikdy neuviedol nič tak, ako to v správnej vecnosti bolo naozaj, ale vždy podával len tie informácie, ktoré boli vytrhnuté z kontextu a ktoré boli jeho vlastnou rukou upravené do srdcervúcich textoch volajúcich o pomoc. Na prvý pohľad to všetko vyzeralo ako vierohodné materiály.

Pán Piatok chcel si získať na svoju stranu priazeň a podporu od ďalších ľudí a nerozumne sa domnieval, že tak snáď pozmení samotnú podstatu svojho zúfalého konania.

Úbohý pán Piatok!

Netušil, že majiteľ spoločnosti už dávno vedel, aké je jeho skutočné chcenie, ktoré už skôr vyklíčilo v jeho srdci - týmto chcením bola ambiciózna neukojiteľná túžba po lesku slávy, túžba stať sa v očiach svojich spolupracovníkov a najmä podriadených spolupracovníkov, oným žiarivým slnkom, ktoré nikdy nezapadá.

Vo svojom chorom zmýšľaní, pritom celkom zaslepený a na mnoho západov zatvorený vo svojej kancelárii, sa domnieval, že celý svet za dverami neusiluje o nič iného, len ako pošpiniť jeho česť a slávu. Bol to však len jeho vlastný strach, ktorý ho zaslepoval, až dospel na stupeň, keď sa napokon stal svojim činorodým životom v onej nadnárodnej spoločnosti opovrhovaným. Bol to teda on sám, kto si spôsobil vlastný pád nadol. Nakoniec klesol tak hlboko, že jediné čo šíril boli klamstvá, ktoré sám vymyslel a v ktorých nebolo jediné zrnko pravdy.

Pán Piatok taktiež netušil, že o jeho skreslené výkriky do sveta, v skutočnosti javilo vážny záujem len niekoľko málo tých, ktorí sami vo svojom srdci mali rovnaké prúdy nenávisti a namyslenosti a zverejnené vyjadrenia chceli len ďalej zneužiť k svojim vlastným cieľom. Celé toto počínanie pána Piatka takto pôsobilo len nešťastným a zúfalým dojmom.

Avšak majiteľ spoločnosti už medzitým vydal svoje rozhodnutie o spravodlivom súde tohto pracovníka. Zostávalo len otázkou, kedy bude rozhodnutie doručené.

Pokiaľ vieme, zatiaľ čo píšeme tento príbeh, čas doručenia ešte nenastal. Ale celkom určite príde. Také sú pravidlá vznešeného a múdreho majiteľa.

Tomu, aby rozhodnutie majiteľa bolo doručené a vstúpilo v platnosť, nezabráni ani zúriaca búrka v hlave menovaného pána Piatka.

A aké je poučenie z tohto príbehu?

Nech každý z nás veľmi pozorne skúma svoje srdce. Pokiaľ to dokážeme, potom vždy budeme vedieť, kedy spolupracujeme v čistom a zmysluplnom prepojení s ostatnými ľuďmi v rešpektovaní Vôle Pravečného Stvoriteľa, a kedy chceme vyzdvihnúť dielo, v ktorom sa odráža naše vlastné chcenie, naše vlastné ja.

Deliaca hranica medzi obidvoma cestami je veľmi často tenká ako vlas. Napriek tomu je jasne vnímateľná. Samozrejme len vtedy, pokiaľ ju človek chce vnímať.

Preto uchovajme v sebe len tie najvznešenejšie myšlienky a city, aby do nášho srdca nepreniklo nič nepokorné.

Poznámka - meno Piatok je vymyslené, rovnako aj obrazne popisované prostredie nadnárodnej spoločnosti. Základ príbehu však čerpá zo skutočných udalostí, ktoré sa naozaj stali.

www.ao-institut.sk

Pozvánka na prednášku o tom, čo sa s nami deje po smrti

Tue, 15 May 2012 10:33:00 +0200

Ľudia majú zo smrti strach, pretože nevedia čo bude. V tejto najzásadnejšej otázke, ktorá sa týka naozaj každého z nás však nemáme zostávať nevedomými. Máme a ak chceme aj sa môžeme dozvedieť, čo nás čaká po smrti a s týmto poznaním z nás opadne všetok strach opadne.

Hmota! Známa i neznáma!

Mon, 14 May 2012 09:13:26 +0200

Napriek tomu, že žijeme v hmotnom svete, poznávame ho iba z jednej tretiny. A žiaľ, aj toto naše tretinové poznávanie je vo veľkej miere deštruktívneho charakteru. Namáhavo a kŕčovito v ňom usilujeme v smere zdola nahor a doslova ho z hmoty vydobýjame. A zašlo to až tak ďaleko, že sme sa detinsky začali zahrávať so silami, o ktorých účinkoch nemáme ani len potuchy.

Aby sme pochopili, v čom sa skrýva súčasná obmedzenosť nášho druhu poznávania bude potrebná krátka exkurzia do základnej štruktúry hmoty. Hrubá hmota, alebo hrubohmotnosť sa delí na tri časti. Na najhrubšiu, to je tá, v ktorej žijeme. Ďalej je to stredná hrubohmotnosť a jemná hrubohmotnosť, ktoré však už svojim zrakom nedokážeme vnímať. Tieto časti môžeme nazvať aj úrovňami, alebo vesmírmi. Najhrubšiu hmotnosť vesmírom elektrickým, strednú hrubohmotnosť vesmírom kvarkovým a najjemnejšiu hrubohmotnosť vesmírom éterickým.

Človek sa vo svojom poznávaní hmoty dostal až k atómu, ktorý bol pred niekoľkými desaťročiami považovaný za najmenšiu čiastočku hmoty. Neskôr sa však zistilo, že i atóm sa skladá z určitých, ešte menších častí, ktorými sú protóny, elektróny a neutróny.

Ľudstvo sa naučilo štiepiť atóm a týmto spôsobom uvoľňovať obrovskú energiu, ktorá ak sa vymkne spod kontroly, môže pôsobiť po celé desaťročia deštruktívnym spôsobom na svoje okolie. Viď nedávna katastrofa v jadrovej elektrárni v japonskej Fukušime.

Vedecký svet však začal v dnešnej dobe vyvíjať úsilie o štiepenie ešte menších častíc hmoty, ako je atóm. Ide o už spomínané atómové častice, ako sú napríklad protóny. Je snahou štiepiť ich na častice ešte menšie, ktoré nazvali kvarkami. Každý protón, elektrón, alebo neutrón sa totiž skladá z niekoľkých kvarkových častíc.

Veda sa tak dostala vo svojom poznaní až na rozhranie sveta strednej hrubhmotnosti, čiže kvarkového vesmíru. Avšak verná svojmu deštruktívnemu princípu v prístupe k poznávaniu sa hodlá rozbiť atómové častice, čiže protóny, na častice ešte menšie, to znamená na kvarky. Chystajú sa tak urobiť v obrovskom urýchľovači častíc, vybudovanom na pomedzí Švajčiarska a Francúzska.

Ak ale pri štiepení atómu vzniká obrovská energia s rizikom možného negatívneho dopadu na okolie, tak štiepením protónov na kvarky sa uvoľní ešte omnoho väčší, elektro - magnetický druh energie, s veľkou možnosťou negatívneho dopadu už nie len na blízke, alebo vzdialenejšie okolie, ale na celú našu planétu.

To je to naivné a detinské zahrávanie sa so silami, o ktorých možných účinkoch nemá vedecký svet zatiaľ ani len tušenia. V obrovskom urýchľovači za obrovské peniaze sa teda budú vedci snažiť rozbiť protónové častice na častice kvarkové a pozorovať pri tom, čo sa bude diať. Čo sa ale bude diať nevedia. Sú to šialené pokusy šialencov, podobajúce sa dieťaťu, stojacemu pri nádrži s benzínom, ktoré sa do nej chystá hodiť horiacu zápalku s naivným detinským očakávaním, čo to tak asi môže urobiť.

Takto teda vyzerá a takéto negatívne dôsledky môže mať poznávanie zdola nahor so snahou dostať sa vpred deštrukciou a rozbíjaním. Pozrime sa ale na veci inak. Správne a budujúco, čiže zhora nadol.

Ako už bolo povedané, hrubá hmota sa skladá z vesmíru elektrického, vesmíru kvarkového a vesmíru éterického. Všetko je vzájomne úzko prepojené a to, čo je hmotného druhu obsahuje v sebe všetky tri tieto zložky. A tak je to aj s človekom. Aj človek má v sebe a zároveň i pôsobí vo všetkých troch spomínaných úrovniach, v ktorých je schopný prejavovať sa. V najhrubšej hmote eletrického vesmíru svojimi činmi. Na kvarkovej úrovni, čiže v strednej hrubohmotnosti svojimi slovami a v úrovni éterickej, čiže na úrovni jemnej hrubomotnosti svojimi myšlienkami.

Všimnime si pri tom jednu zákonitosť: čím jemnejšia a prestupnejšia je hmota, tým väčšia energia a sila sa v nej skrýva. Štiepením atómu je možné uvoľniť veľkú energiu. Štiepením atómových častíc na častice kvarkové je možné uvoľniť ešte mnohonásobne väčšiu energiu. A to sme na úrovni strednej hrubohmotnosti, čiže kvarkového vesmíru. A teraz si skúsme predstaviť, aká obrovská energia a aké žiarenie musia jestvovať v časti najjemnejšej hrubohmotnosti, to znamená v oblasti éterického vesmíru. Tieto obrovské energie však dokáže človek spúšťať a riadiť úplne prirodzene a bez problémov! Dokáže to svojim myslením, ktorým vytvára pohyby a formy vo svete éterického vesmíru. Vo svete najjemnejšej hrubohmotnosti.

Svojim myslením teda dokážeme tieto sily a energie riadiť a to buď k dobrému, alebo ku zlému. Náš pozitívny, alebo negatívny spôsob myslenia vytvára v éterickom vesmíre formy, sily a energie, ktoré pôsobia na vesmír kvarkový a dianie vo vesmíre kvarkovom zase ovplyvňuje všetko na úrovni najhrubšej hmotnosti.

Hovoriť striebro a mlčať zlato - vraví ľudové úslovie. Skrýva sa v ňom poznanie pôsobenia toho najsilnejšieho druhu energie, aká jestvuje v hmotnom svete - vo svete najjemnejšej hrubohmotnosti. To najjemnejšie totiž v sebe skrýva tú najväčšiu energiu. No a túto energiu spúšťame a manipulujeme s ňou prostredníctvom nášho myslenia! Našim myslením zásadným spôsobom ovplyvňujeme všetko dianie v hrubej hmotnosti, avšak žiaľ bez toho, že by sme si toho boli vedomí.

Svojim myslením spúšťame a aktivujeme nesmierne éterické energie a záleží už iba na tom, akého druhu bude naše myslenie. Či pozitívneho, alebo negatívneho. Takto teda človek zásadným pozitívnym, alebo negatívnym spôsobom ovplyvňuje absolútne všetko dianie v hmotnosti a to úplne prirodzene zhora nadol.

Každý jednotlivec, ale aj celé ľudstvo by sa teda malo naučiť dbať o to, aby jeho myslenie bolo vždy iba čisté, dobré, ušľachtilé, čestné a spravodlivé. Tým totiž vytvára pozitívne a budujúce éterické sily, formy a energie, pôsobiace smerom nadol a ovplyvňujúce všetko pod sebou. Nesmierne éterické sily a energie, ktoré pri dbaní o pozitívny a čistý spôsob myslenia môžu všetko hmotné pozdvihnúť do neuveriteľnej výšky. Avšak pri zanedbávaní čistoty, ušľachtilosti a čestnosti v myslení môžu všetko práve tak strhnúť do nesmiernej hĺbky, alebo dokonca do absolútneho zničenia.

Ľudstvo, ako myslíš, tak sa ti stane! Lebo svojim spôsobom myslenia formuješ všetko okolo seba a tvoj spôsob myslenia sa napokon stane i tvojim vlastným osudom!

M.Š. spolupracovník časopisu "Pre Slovensko"

http://www.pre-slovensko.sk/

Strach

Sun, 13 May 2012 09:52:00 +0200

Najnebezpečnejším a u mnohých veľmi častým hosťom je strach. Čo je to strach? Prečo mu toľko ľudí tak ľahko podlieha a pod jeho vplyvom sa dopúšťa rôznych hlúpostí a chýb?

Strach je prejavom nedokonalej viery v Boha, ba dokonca pravým opakom viery, pretože ten, kto naozaj verí, nemôže nikdy pocítiť strach. Ľudia, ktorým sa slovo viera stalo skutočným životom, sú si vedomí toho, že sú pod stálou ochranou Božou a ak sa celkom vpravia do Vôle Božej, tak sa nemusia ničoho báť. Čo Boh riadi, riadi dobre. Preto sa stačí zaradiť do Jeho Vôle s úplnou dôverou, ktorá musí byť taká silná, že pred ňou neobstojí ani tieň žiadneho strachu.

Najviac a najčastejšie sa ľudia obávajú vecí, ktoré sa v skutočnosti nikdy nestanú, a preto tento strach je najzbytočnejší. Strachom nikdy nič nezmeníme, nič nedokážeme, ale môžeme ním mnoho pokaziť a stratiť.

Strach je tiež vlastnosťou, príznačnou pre slabých jednotlivcov, ktorí nedokážu správne myslieť a predovšetkým - nedokážu domyslieť veľkosť Lásky a Moci Božej, ktorá nás neustále obklopuje a sprevádza na každom kroku. Ľudia, ktorí správne myslia a opravdivo veria v Boha, nemôžu mať strach z ničoho, pretože vedia, že bez Vôle Božej sa nič nestane, že bez príčiny ich nič nepriaznivé nestretne. Vedia tiež, že pred mnohým môžu byť včas varovaní, pokiaľ ostanú bdelí. Kto koná vždy správne a poctivo zachováva Božie Zákony, má vždy čisté svedomie, a preto sa ničoho nebojí, nevie, čo je to strach. Silu mu dodáva i vedomie, že podľa zákona rovnaké priťahuje rovnaké priťahuje aj on svojimi skutkami len dobro, rovnako ako človek, konajúci zlo, privoláva k sebe zlo.

Preto - kto sa chce zbaviť strachu, musí sa v prvom rade vyvarovať všetkého zlého. Musí teda najskôr odstrániť zo svojho života všetko zlo, ktorého sa stále, či už úmyselne alebo neúmyselne, dopúšťa, aby ničím neporušoval Božie zákony a až potom môže úplne pokojne a bez strachu hľadieť v ústrety svojej budúcnosti.

Ako strach ľuďom zbytočne otravuje život, vidíme veľmi často a môžeme začať hneď u mládeže.

Poznáme nerozvážne matky a vychovávateľky, ktoré strašia svoje deti a zverencov rôznymi strašidlami, aby v nich vyvolali strach, hoci i na klamlivom základe. Aké ťažké následky má takáto pochybená výchova na deti - a mnohé z nich pociťujú jej následky aj neskôr v období dospelosti - o tom nikto neuvažuje. Takéto prestrašené deti sa boja všetkého. Boja sa zostať o samote, boja sa tmy a často prežívajú chvíle strašnej úzkosti. Z umelo vypestovaného strachu deti často veľmi vážne onemocnejú a takéto ochorenie môže mať na ne následok na celý život. Vystrašené, bojazlivé deti sa ľahko a často ľakajú a z preľaknutia niekedy strácajú i reč, začnú koktať, alebo sa u nich vyskytnú epileptické záchvaty. A pretože sa pri preľaknutí uvoľňuje ich astrálne telo, môže sa stať, že ich v tomto nebezpečnom okamihu ovládne iná duchovná bytosť. To máva vždy strašné následky, najmä preto, že lekárska veda si nevie rady s podobnými ochoreniami.

Preto nikdy deti nestrašte, ani nepravdivými príbehmi, ani inou osobou, ako sa deje v mnohých rodinách, keď dieťa niečo vyvedie. Nestrašte ich ani otcom, že ich potrestá, keď sa vráti domov. Keby ste mohli nazrieť do vnútra takého dieťaťa, uvedomili by ste si, aké pekelné muky prežíva po celý ten čas, keď so strachom očakáva otcov návrat. Ak si dieťa zaslúži trest, tak ho potrestajte sami a hneď, pretože týmto spôsobom mu nikdy neublížite tak, ako keď ho strašíte otcom.

Okrem toho je tu však aj iné, oveľa vážnejšie nebezpečenstvo, ktoré zo strašenia vzniká. Môžete tým docieliť, že týmto spôsobom otrávite dieťaťu na celý život jeho postoj voči otcovi, a veľmi často si to otec ani nezaslúži. Potom nemôže pochopiť, prečo dieťa nemá k nemu taký srdečný vzťah, ako by si prial a svojou láskou k dieťaťu aj zaslúžil a veľmi často ani nepríde na pravú príčinu, ktorá ich odcudzenie vyvolala a podporovala - t. j. ono strašenie otcovskou autoritou, strašenie otcovou prísnosťou.

Mamičky si veľmi často zariadia výchovu veľmi pohodlne. Samy sa s dieťaťom maznajú, všetko možné mu prepáčia a odpustia a keď si dieťa zaslúži potrestanie, vtedy túto úlohu prenechávajú otcovi a otcom dieťa aj strašia. Dieťa sa potom, pochopiteľne, naviaže viac na matku a otcovi sa odcudzuje, čo nie je len vina matky. Rozumný otec musí všetkými vhodnými prostriedkami bojovať proti podobnej pokrivenej výchovnej metóde. V láske k otcovi sa tým objavujú nebezpečné trhliny, ktoré rušivo pôsobia po celý život aj u detí, aj u rodičov. Dôsledky sú nedozierne a, žiaľ, spoznávané až príliš neskoro, keď sa už väčšinou nedá veľa napraviť.

Zo strachu pred otcom sa dieťa dopúšťa klamstiev a pretvárky, na svoju vlastnú škodu sa správa k otcovi neúprimne a uzatvorene, a tak veľmi často prichádza o dobré a cenné rady, ktoré by mu otec mohol dať. A týmito klamstvami, neúprimnosťou a pretvárkou si dieťa nevedomky pripravuje ťažké následky pre svoj budúci život. Mohlo by ostať ušetrené od mnohých utrpení, keby falošnou výchovu a umelo vypestovaným strachom nebolo privedené na nesprávnu cestu.

Iná forma strachu, ktorému matky pri výchove svojich detí chybne podliehajú, je prehnaný strach o ne. Neustále sa o deti strachujú, aby sa im nič nestalo, aby snáď neochoreli, a tak deti trpia týmto večným a neodôvodneným strachom matiek. Obmedzuje to ich detskú slobodu, nesmú sa napríklad hrať s ostatnými deťmi tak, ako by si priali, a to len preto, že mamička má strach, aby sa im niečo nestalo. Nesmú vysoko liezť, či už na rebrík, na strom, nesmú sa kúpať - skrátka - nesmú nič, pretože mamička sa vždy bojí.

Tieto matky samozrejme nevedia, že každé dieťa má svojho ochrancu, ktorý dieťa opatruje. Stačí len, aby pri výchove viac dbali na svoj cit, ktorý ich potom spoľahlivo upozorní, čo je ešte bezpečné a keby sa už mohlo prihodiť nešťastie. Takto však matky vychovávajú zo svojich detí zbabelých, nesamostatných ľudí, ktorí aj keď dospejú, nemajú odvahu do niečoho sa pustiť, všetkého sa boja a zostávajú vždy radšej v úzadí, odkázaní na to, aby ich viedli iní. Takíto nesamostatní ľudia ľudskej spoločnosti veľmi neprospejú, práve naopak, bývajú často ostatným ľuďom a spoluobčanom na obtiaž. A to všetko len preto, že o nich mala mamička strach a sama ich vychovala k tejto nesamostatnosti. A ona - celý život prežila len v strachu a starostiach o dieťa, ktorému tým len ubližovala a neustálym strachom otravovala života i sebe samej. Najhoršie pritom je, že ním ničomu nezabránila.

Pamätajte si, že na čo myslíme, to vytvárame alebo to privolávame. Rovnaké priťahuje rovnaké a preto, ak myslíme na nejakú nehodu či nešťastie a máme pred ním strach, oslabujeme tým svoju prirodzenú ochranu proti tomu.

Tam, kde je strach, niet viery, a kde chýba viera, nemôže sa uplatniť sila Božej moci, pôsobenie sily Ducha Svätého a bez tejto vzácnej a mocnej pomoci nemôže byť úspech nikde a v ničom.

Aj v týchto veciach sa osvedčila veľká pravda, že strachom môžeme mnoho pokaziť, ale nemôžeme nikdy nič získať.

Neustály strach matky pôsobí taktiež veľmi nepriaznivo na nervy detí, stávajú sa nervóznymi a nepokojnými. Matkin strach sa rovnako ako všetky ostatné stavy matky prenášajú na bytosti detí, a preto by sa mnohým chorobám detí dalo zabrániť, keby matky samy netrpeli nadmierou zbytočného strachu.

Strach je často príčinou rozličných chorôb, najmä srdcových a nervových porúch. Spôsobuje oslabenie činnosti srdca a tým aj časté záchvaty úzkosti, ktoré znemožňujú správne dýchanie a vyvolávajú aj rôzne iné choroby. Ak sa obávame nemoci, privolávame ju svojím strachom. Najľahšie sa nakazia ľudia, ktorí sa nákazlivých chorôb najviac boja, pretože práve strach oslabuje celý ich organizmus, ktorý potom nákaze ľahko podlieha.

Strach môže byť i príčinou smrti, a to hlavne pri operáciách.

Ľudia často používajú porekadlo "operácia sa podarila, pacient zomrel". Hovorí sa to neprávom v ironickom zmysle slova ako posmech lekárom. Ale ak svedomitý operatér tvrdí, že sa operácia podarila, môžeme tomu veriť - a ak pacient predsa len zomrie, potom hlavnou príčinou býva často jeho oslabenie následkom strachu, ktorý prežil, kým sa na operáciu odhodlal, a ešte horšie na jeho stav zapôsobí strach, s ktorým sa po narkóze preberie k životu a od strachu potom zomrie.

O niektorých ľuďoch sa hovorí, že od strachu "stratili hlavu", čiže stratili pokoj, nedokážu ovládať svoje zmysly. Aj v tomto porekadle je mnoho pravdivého, pretože strach podlamuje nielen naše sily, ale oslabuje i zdravie a sviežosť našej mysle tak, že nie sme schopní ani správne uvažovať. Zo strachu človek často vykoná takú nerozvážnosť a hlúposť, akých by nikdy nebol schopný vo chvíľach pokojného uvažovania.

Správne sa hovorí i to, že strach má veľké oči. Všetko zveličuje, všade pridáva hrozivé farby nebezpečenstva, predstavy, vytvorené zo strachu, bývajú desivé. Hlavne, ak nemáme čisté svedomie a upierame svoju myseľ k nejakému zlému činu, ktorého sme sa dopustili a ktorý môže mať pre nás nepríjemné následky.

Spomeňte si sami, koľkokrát v živote sa vám stalo, že keď ste sa večer spokojne uložili k spánku, vynorila sa vám v mysli nečakane spomienka na niečo zlé, nepríjemné, čo ste urobili. Snáď by to ani nebolo také zlé, keby vás zrazu nenapadlo uvažovať o tom, čo by sa stalo, keby sa niečo také stalo práve vám, alebo niekomu z vašich známych či milovaných ľudí. Potom vás uchváti strach z možných následkov a strach začne všetko zveličovať do nemožných dimenzií, pretože aj tento váš strach má veľké oči. Od strachu prežijete ťažkú noc bez spánku, a to celkom zbytočne, ako sa o tom potom sami presvedčíte. Nestalo sa nič z toho, čo vám nahnalo toľko strachu a čo vás pripravilo nielen o pokojný spánok, ale častokrát i o zdravie.

Sú známe prípady, keď takého bezsenné noci, plné strachu, priviedli človeka až k šialenstvu, a vtedy to trvá dlho, kým sú zase privedení k zdravému rozumu. Keď bol takýto nešťastník daný do ústavu pre choromyseľných, pôsobilo naňho jeho okolie tak zhubne, že sa zo svojej choroby už nemohol vyliečiť. A príčinou toho všetkého bol len jeho nevyliečiteľný, veľký strach z niečoho, pretože pri takomto strachu sa podobne ako pri silnom preľaknutí, veľkom rozčúlení či neovládateľnej ľútosti mierne uvoľňuje naše astrálne telo a do fyzického tela môže vniknúť či ovplyvňovať ho cudzia duchovná bytosť, ktorá potom celú chorobu zaviní.

Kto nepozná strach a je v každej situácii pokojný, srdečný a vyrovnaný, ten sa uchráni pred mnohým zlom, dokonca aj pred rôznymi nebezpečenstvami, ktoré sú nám stále nablízku.

Porozprávam vám, čo som sám zažil pred rokmi v Alpách. Cestoval som s dvomi priateľmi a sestrou jedného z nich. Raz sme nejako zablúdili a omylom zašli do jednej ohrady. Nevedeli sme, že o kúsok vyššie sa na kopci pasú kravy a medzi nimi jeden býk a posadili sme sa pokojne na trávu. Palice sme zabodli do zeme a prehodili cez ne svoje kabáty. Jeden z týchto kabátov bol červenkastý gumený plášť a visel trochu bokom od nás, keďže aj jeho majiteľ si sadol o kúsok ďalej. Slniečko krásne svietilo nielen na nás, ale aj na onen nešťastný plášť, ktorý pobúril býka, pasúceho sa na kopci, až do zúrivosti, takže sa rozbehol dole priamo oproti nám. V okamihu, keď sme spozorovali, v akom nebezpečenstve sme sa ocitli, dáma, ktorá bola s nami, vykríkla a od ľaknutia omdlela. Tým našu situáciu len zhoršila. Obidvaja priatelia sa začali zaoberať omletou ženou, a ja jediný som nestratil duchaprítomnosť. Rýchlo som vytrhol svoju palicu, zhodil priateľov plášť na zem a zdvihnutou palicou som sa postavil proti býkovi, rútiacemu sa na nás. Uprene som sa mu díval do očí, hrozil mu palicou a to pomohlo. Býk sa zastavil tri kroky predo mnou a na pohľad celkom pokojný sa tváril, že sa pasie. Akonáhle sa však niekto z nás pohol, ihneď vystrčil rohy proti nám a chystal sa znovu zaútočiť. Len to, že som ho svojou palicou a nebojácnosťou udržoval v stále rovnakej, síce nie veľkej, ale predsa len pre nás bezpečnej vzdialenosti, pomohlo mojim priateľom odniesť omdletú ženu z ohrady. Potom som mohol ísť aj ja, ale musel som opatrne, pomaly cúvať a palicou, zdvihnutou proti býkovi, mu stále hroziť, pretože bol stále v strehu, pripravený vrhnúť sa na mňa.

Všetko dobre dopadlo, ale aké nešťastie sa mohlo stať, keby sme všetci podľahli strachu tak, ako oná dáma. Mohlo byť po našich životoch, mohli sme ostať natrvalo poznamenaní ťažkými zraneniami.

Táto historka znovu dokazuje, že aj to najdivokejšie zviera možno skrotiť nebojácnosťou a zachovaním pokoja. Ak sa ktorémukoľvek zvieraťu, na vás útočiacemu, pozriete nebojácne do očí, urobíte z divocha hneď baránka. Ale beda, ak mu ukážete svoj strach. A ak pred ním začnete utekať, potom ste prehrali všetko a stanete sa obeťou tohto rozzúreného zvieraťa.

V horách sa stáva, že sa lesník na obchôdzke stretne s medveďom na nejakej úzkej horskej ceste, ktorá má na jednej strane hlbokú priepasť, na druhej vysoký svah hory. Z takej cesty niet kam uhnúť, niet sa kam schovať, a predsa sa takým ľuďom nič nestane, ak si zachovajú úplný pokoj. Ani strach, ani bojachtivosť nesmie medveď postrehnúť, potom si len kľudne zabručí a prejde okolo človeka bez toho, aby mu nejako ublížil. Beda však tomu, kto by od strachu stratil hlavu a vzdal sa svojho pokoja! Keby siahol po zbrani a chcel na medveďa útočiť, zle by to dopadlo. Zlo by vyvolalo zlo a pritom by človek ako slabší iste podľahol.

Preto nikdy žiadny strach, nech sa deje čokoľvek, zachovajte vždy pokoj a nechajte pôsobiť skôr lásku. Ušetríte si tým mnoho zlých chvíľ vo svojom živote.

Iný druh strachu, ktorému ľudia tiež veľmi často a zbytočne podliehajú, je veľmi škodlivý a zbytočný strach z budúcnosti. Pramení tiež len z malej viery v Boha a nič sa ním nezmení, neobráti na lepšie, ale mnoho sa ním zhorší a pokazí. Stretne vás vždy len to, čo si zaslúžite a vaša budúcnosť vám prinesie vždy len to, čo ste si sami svojím vlastným konaním pripravili. Vraďte sa plne do Vôle Božej a nemajte nikdy strach z vecí budúcich. Veď Pán jasne povedal:

"Nestarajte sa, čo budete jesť alebo čím sa budete šatiť, lebo Otec Nebeský, ktorý sa o vás stará, vie lepšie ako vy, čo potrebujete."

Je mnoho takých, ktorí sa boja čokoľvek podniknúť, pretože ich neustále sprevádza zhubný strach z možného nezdaru. Pre takých ľudí platí staré porekadlo:

"Bez guráže sa nič nedokáže!" alebo "S odvahou a chuťou do toho a pol je hotovo!"

Tento druh ľudí, večne oslabených strachom, za celý život mnoho nevykoná a pre ľudskú spoločnosť nie je veľmi užitočný. Strach im podlamuje vôľu a energiu, a preto aj keď majú dostatok vedomostí a schopností pre nejakú prácu, nemôžu v ničom uspieť.

Na úradoch sedí mnoho úradníkov, ktorí majú strach zo svojich nadriadených, strach, že prídu o svoje dobre platené miesto. Takí ľudia však nevykonávajú svoju prácu dobre, od strachu pracujú nepokojne, a preto robia často chyby. Svojím prístupom potom zbytočne mnohým všetko sťažujú, pretože na prvom mieste je u nich strach o dobrú pozíciu. Takýmto ľuďom pripomínam staré heslo T. G. Masaryka:

"Nebáť sa a nekradnúť!"

Nekradnúť nielen peniaze a čas, ktorý majú venovať svedomitej práci, ale tiež neokrádať druhých o vieru v Spravodlivosť, ktorá sa má tu na Zemi odrážať v každej ľudskej činnosti. Kto sa riadi týmto heslom a poctivo si plní svoje povinnosti, kto vždy dbá na to, aby bola jeho práca v súlade so Spravodlivosťou, aby svojou činnosťou nespôsobil druhým škodu a utrpenie, ten sa nemusí nikoho báť, ani svojho nadriadeného, ani kohokoľvek iného. Každému sa môže smelo pozrieť do očí, čím si získa jeho priazeň.

Takýmto poctivým vystupovaním si človek pomôže aj k rýchlejšiemu duchovnému postupu.

Ďalej je mnoho ľudí, ktorí sa boja záhrobných bytostí. Boja sa ich predovšetkým preto, že sami nevedia, že aj oni sú vlastne takými duchmi, len oblečenými do svojich tiel, a netušia ani to, že sú stále obklopení množstvom duchov, to jest duchovných bytostí, už odpútaných od svojich fyzických - hmotných tiel. Oni nám však neublížia, ak pred nimi nemáme strach, v ktorom sa ľahko odputáva naše duchovné telo. Až vo chvíli takéhoto odpútania môže do nášho tela vniknúť cudzie duchovné telo, čo máva nepriaznivé následky.

Kto nepozná strach, a najmä ten, kto sa každodenne odovzdáva pod ochranu Pána, kto má absolútnu vieru v túto mocnú ochranu, tomu nemôže ublížiť žiadny duch, ktorý sa pokúšal zviesť ho k nejakému zlému skutku. Ak ho neuposlúchneme a ak nepodľahneme jeho vábeniu, tak nám ani on nemôže ublížiť. Preto oveľa rozumnejšie ako mať strach je zachovať si vždy pokoj a rozvahu.

Rovnako zbytočný je aj strach z mŕtveho tela. Ono je predsa úplne bezmocné, bez duchovného tela, a preto aj bez akéhokoľvek vplyvu na človeka. Veď sa predsa nebojíme ani skaly, ani zoťatého stromu či mŕtveho zvieraťa, ktoré dokonca i jeme - prečo sa teda báť mŕtveho ľudského tela?

Strach, ktorému podlieha najviac ľudí, je strach zo smrti - a predsa niet žiadnej smrti, pretože náš život je večný. To, čo nazývame smrťou, je len prechod do nového života, do života duchovného. Je to naše vzkriesenie, a práve preto treba túto zmenu očakávať s úplným pokojom. Stane sa to vždy podľa Vôle Najvyššieho a vždy len pre naše dobro. Ten, kto svoj odchod očakáva bez strachu, tomu sa umiera vždy ľahko - najmä ak má čisté svedomie.

Nemajte preto ani zo smrti žiadny strach. Nemajte vôbec žiadny strach, nikdy a z ničoho a budete šťastní.

Aby ste to dosiahli, snažte sa vždy spoznávať a plniť zákony Božie, zachovajte si pokoj a mier vo svojom vnútri a nakoniec to najdôležitejšie - zverujte sa denne pod ochranu Pána s absolútnou dôverou, že túto silnú ochranu budete mať. Potom sa vás nikdy nedotkne ani tieň pocitu, ktorý by sa podobal strachu.

Ak sa úplne vložíte do Vôle Božej, budete spokojní so všetkým, čo vás z Vôle Najvyššieho postretne, a preto ani nebude možné, že by ste sa museli niečoho obávať, báť sa vecí, ktoré ešte len majú prísť. Boh vo svojej veľkej Láske a Dokonalosti riadi múdrosťou svojich Zákonov všetko tak dobre, že záleží len na nás, či budeme obdarení požehnaním, nachádzajúcim sa v týchto Zákonoch.

Len malomyseľní a maloverní si zbytočne otravujú svoj život nezmyselným strachom a pred tým nech vás ochráni poznanie Veľkosti Božej!

P.K.B. www.ao-institut.sk

Úzka a široká brána

Sat, 12 May 2012 09:48:00 +0200

Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zatratenia, a mnohí ňou vchádzajú; ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú. [Matúš 7:13-14]

Nie je ťažké prísť na to, čo v tomto biblickom podobenstve symbolizuje široká cesta, keď si uvedomíte širokú ponuku svetských pôžitkov. Ťažšie je poznať, čo vyjadruje tá priestranná a úzka brána. Pýtam sa, môže byť pre nás toto podobenstvo užitočné, pokiaľ nebudeme presne vedieť, o čom hovorí? Nečakajte prosím žiadne sladké reči, ale pozrite sa radšej sami.

Napísané je, že úzka brána vedie do života. V prvom rade si musíme uvedomiť, že život je pohyb. Skúste pohnúť rukou. Teraz. To je prejav života. Predchádza mu chcenie. A kedy sa tvorí tento pohyb? No predsa teraz, v okamihu, keď ho vykonávate! Tak ako všetko, čo sa kedy stalo a stane, odohráva sa iba v prítomnosti. Čo je to však tá prítomnosť? To čo bolo pred rokom, včera, ba i pred pár sekundami, či len pred zlomkom sekundy, je už minulosť. A to, čo bude o sekundu, minútu, deň, rok a ešte nie je, je budúcnosť. Teda prítomnosť je niekde medzi minulosťou a budúcnosťou, práve odohrávajúca sa strana knihy života, ktorej scenár človek neustále mení svojimi chceniami. V tomto širokom časovom rozmedzí zaberá okamih prítomnosti len veľmi úzky časový priestor. A v tom spočíva pochopenie podobenstva. Pokračujme však ďalej.

Keďže život je vec reálna a skutočná, nemôže existovať v spomienkach na minulé alebo v predstavách budúceho. Minulosť je široká - storočia, tisícročia, celé veky, takisto ako budúcnosť, v ktorej naše slnko bude pravdepodobne svietiť aj o milión rokov. Čas je teda tou širokou bránou. Život však prebieha v nezmerateľne krátkom okamihu prítomnosti, ktorým vedie cesta ku zdroju života. Tento krátky okamih je tou tesnou bránou. Všetko, čo sa deje, dialo a bude diať, deje sa iba v okamihu prítomnosti. Jedine v tomto kratučkom momente sa odohráva život, nikde inde.

A čo teraz? Na čo to vlastne je? Pozrime sa na využitie podobenstva v praktickom živote. Keď si uvedomíme, že minulosť a budúcnosť vlastne neexistujú, iba ak v našich spomienkach a predstavách, nie je ťažké pochopiť, že venovaním sa spomienkam a predstavám budúceho sa míňate so životom. Kráčate tak širokou cestou, ktorá vedie do zatratenia, lebo minulosť a budúcnosť v sebe život nemajú. Minulosť a budúcnosť živíte iba vašimi myšlienkami. Naopak, pokiaľ žijete prítomným okamihom, posilňujete svoje spojenie so životom.

Prečo však len tak málo ľudí nachádza tú tesnú bránu a kráča úzkou cestou vedúcou k večnému životu? Skoro nikto totiž nemá záujem. Väčšina ľudí si vyberá radšej pohodlnejšiu, širokú cestu. Je pre nich dôležitejšie snívanie o budúcnosti a "žitie" v spomienkach, ako vedomý život v prítomnosti. Radšej majú svoju pozmenenú "realitu", ktorá im vyhovuje viac, ako skutočnosť.

Neveríte? Prečo potom máte neustále v hlave tok myšlienok, ktoré nedokážete zastaviť? Nie sú vyjadrením vášho lipnutia na minulom a túžob po budúcom? Nevytvára človek tak náhodou tieto myšlienky úmyselne, aby nevidel nevyhovujúcu skutočnosť prítomnosti a nepočul nechcenú pravdu? Veď inak by nemohol žiť ďalej tak, ako žije. Radšej sa urobí, že nepočuje hlas prosiaci o pomoc, a zavrie oči pred dôsledkami svojich činov a činov iných, lebo je to pohodlnejšie. Ľudstvo radšej stavia pomníky mŕtvym a investuje do rozvoja "budúcnosti", ako by sa venovalo súčastným naliehavým problémom.

Nechápte to prosím tak, že máme minulosť zavrhnúť, alebo, že sa nemáme zaoberať tým, akú tvoríme budúcnosť. Chcem len povedať, že budúcnosť tvoríme v prítomnosti, tak isto ako iba v prítomnosti sa môžeme poučiť z minulých chýb. No skutočnosť súčasnosti dokazuje, že sa tak deje pramálo. A tak denne zomiera na našej planéte od hladu desaťtisíc detí a nikoho to netrápi. Teraz! Aj dnes! Je pohodlnejšie užívať si pohodlie svojich možností a žiť sám pre seba, a nevšímať si skutočnosť...

Pritom nájsť úzku bránu vôbec nie je ťažké. Stačí len trochu chcieť a niečo pre to aj robiť. Namiesto toho si ale človek radšej sadne pred televíziu a priživuje sa na tom, ako žijú iní, alebo, lepšie povedané, ako to herci a zabávači v televízii za tučný honorár iba predstierajú, ako by mali žiť sami. Človek nejde do prírody, ale radšej si ju pozerá na fotkách alebo videu... Svet stvorený Bohom ho vôbec nezaujíma - iba jeho vlastný svet, "svet krivých zrkadiel", ktorý si stvoril v myšlienkach.

Kým však neutíchne tento svet myšlienok, nikdy nezačuje tichý hlas, ktorým sa mu Boh prihovára cez jeho svedomie, ani to často spomínané klopanie na dvere z biblie. Potom neobjaví tú úzku bránu prítomnosti vedúcu do života. Inak povedané, pokiaľ nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva. Deti totiž žijú v prítomnosti, až kým ich dospelí nezavalia množstvom informácií a neprerobia na svoj obraz. Aj slová: "...mŕtvi nech si pochovávajú svojich mŕtvych..." a "...nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia..." poukazujú na to, že nemáme žiť minulým a budúcim, ale prítomným.

Najlepšou cestou vedúcou k úzkej bráne je LÁSKA. Vtedy sa človek nachádza prirodzene v prítomnosti - jeho myšlienky utíchnu a vzniká tak priestor pre život ducha, pre cit. Taktiež, keď je človek šťastný duchom, neuvažuje o minulom a netúži po budúcom, ale žije v prítomnosti. Ďalšou možnosťou je pozornosť ku všetkým svojim činom, ktorá rozvíja vedomie človeka a prebúdza ho zo smrteľného spánku ducha. Žite teda v prítomnom okamihu a nachádzajte tú tesnú bránu vedúcu do života, aby ste nezahynuli.

www.poznanie.sk

Dobro životu

Fri, 11 May 2012 09:52:00 +0200

Lidé, kteří spatřují veškerý smysl života jedině v tom, mít se dobře, nedělají nijak dobře životu.

JOSEF ČAPEK (1887-1945)

Dúhová iskra

Wed, 09 May 2012 09:51:00 +0200

Kde bolo, tam bolo, bola jedna krajina, v ktorej sa veľmi ťažko žilo. Veľa sa kradlo, prepadávalo, ba dokonca i vraždilo. Kedysi však horel v tej zemi oheň šťastia a hral dúhovými farbami. Kto si ním pripálil sviecu, priniesol radosť všade, kam dopadlo jej svetlo. A kto si ním zakúril v kachliach, mal doma teplo, pohodu a pokoj.

Lenže dúhový oheň jedného dňa vyhasol a odvtedy bolo stále horšie a horšie. A keď už bol život skoro na nevydržanie, kráľ sa rozhodol nepočúvať viac slová dvorných radcov a tajne navštívil jednu starú ženu, ktorá žila pod vysokými horami na samom okraji kráľovstva.

Keď vstúpil do jej skromnej, ale útulnej chalúpky, len čo si sadol, hneď začal hovoriť o tom čo ho trápi:

"Vedma, už si neviem rady... všetci ako by sa pomiatli. Každý sa stará len o seba a na iného ani len nepozrie, iba ak mu je čo závidieť alebo ukradnúť. Pravdu povie iba ten, kto sa pomýli. A človek aby sa bál o svoj život ešte i vo vlastnom dome. Vedma, prosím ťa, poraď, ako pomôcť tejto krajine..?"

Vedma prižmúrila oči a po chvíli sa namiesto odpovede spýtala: "A dovolíš mi trochu klamať, kráľu?"

Kráľ zneistel - vraj trochu klamať... ale v obave, aby neprišiel o radu, súhlasil: "Pre dobro krajiny ti dovolím všetko!" Vedma teda privolila a pripravila sa na cestu.

Keď predstúpila pred ľud, predniesla túto divnú reč: "Ľudia, oheň šťastia zhasol, ale zostala z neho jedna iskrička. Jeden z vás ju nosí v sebe. Sám o nej nevie, avšak keď ju bude hľadať, nájde ju. Potom sa oheň šťastia znova rozhorí. Nepoviem vám, či je to muž alebo žena, starec alebo dieťa. Ale pozor! Ak si ten človek bude zúfať, iskra zhasne, a potom nám bude beda; šťastie nás opustí navždy."

Všetci boli ohromení jej rečou. Teda ešte nie je všetko stratené... A od tej chvíle s nádejou o tom všetci neustále premýšľali. Každý túžil vedieť, koho to mala vidiaca na mysli a kto bol oným vyvoleným, ktorý nosil dúhovú iskru v sebe.

A ako čas plynul, stalo sa, že žiarlivý muž chystal vraždu. Už stál s nožom nad svojim spiacim sokom, keď ho náhle prepadla zvláštna myšlienka: "Čo keď práve on má v sebe tú iskru? Mohla by zhasnúť! A potom nám beda... Radšej ho teda nechám žiť."

Iného zasa tak hrozne mrzel život, že si už strkal hlavu do slučky, keď si v poslednej chvíli pomyslel: "A čo ak tie slová patrili mne? Nesmiem si zúfať! Ktovie, možno mám v sebe tú iskru práve ja."

Ďalší chcel vyhnať suseda z domu, ďalší dvíhal palicu, aby zmlátil dieťa, iný číhal na v tmavej ulici na chodca... A všetkým nakoniec zadržala ruku rovnaká myšlienka: Čo keby to bol náhodou on?

Od tej doby sa život v kráľovstve zo dňa na deň menil k lepšiemu: Ľudia sa k sebe chovali slušne, aby náhodou nezahasili dúhovú iskru. A keď sa do krajiny vrátila radosť úplne a život v nej sa stal potešením, kráľ znovu vycestoval, aby navštívil vedmu. A takto k nej prehovoril:

"Vďaka ti, vedma. Vymyslela si to veľmi dobre. Škoda len, že si klamala, a že onen jeden človek, čo má v sebe iskru šťastia, tu vôbec nie je."

Vedma sa zadívala pokojne kráľovi do očí a povedala: "To vieš, kráľu, musela som trochu klamať. Jeden taký človek tu naozaj nie je. Tú iskru má v sebe totiž každý! Ale to som predsa nemohla ľuďom povedať. Či by mi to niekto uveril?"

www.poznanie.sk

So smrťou Krista je to inak!

Mon, 07 May 2012 09:38:11 +0200

Úplne zvráteným je tvrdenie kresťanského sveta, že Stvoriteľ obetoval svojho Syna ako zmiernu obetu za hriechy ľudstva! Za koho sa vôbec my ľudia považujeme, keď si myslíme, že môžeme hrešiť a konať všemožné zlo a aby nám potom mohlo byť všetko odpustené, pošle Stvoriteľ na zem svojho Syna, nechá ho ľuďmi zavraždiť a touto vraždou sa zmyjú všetky naše viny. Veď v tom niet žiadnej logiky!

Samozrejme, že požiadavka logického pochopenia veci sa dá pohodlne zneškodniť argumentom o ľuďom nepochopiteľnom mystériu Božieho plánu spásy. Takéto zdôvodnenie miliónom ľudí plne postačuje v ich duchovnej lenivosti. Veď pri tom netreba vôbec myslieť! Stačí to iba prijať.

Ako však mohol byť Kristovou smrťou svet spasený, keď je stále horší a bezbožnejší?

Veľkým aktom Lásky Najvyššieho bola skutočnosť, že samotný Tvorca univerza, lepšie povedané jeho časť v osobe Ježiša Krista, sa vtelením na zem dobrovoľne sklonila pred svojimi vlastnými Zákonmi, panujúcimi v hmotnosti. Účinkom týchto Zákonov bol teda Kristus svojim dobrovoľným zrodením na zem podrobený úplne rovnako, ako každý iný človek.

Dôkazom Ježišovho Božstva však boli skutky, ktoré konal a hlavne učenie, ktoré ľuďom priniesol. Ide o učenie, ktoré sa dokázalo a dokáže dotknúť najvnútornejšieho jadra človeka. Učenie, ktoré ukazuje cestu k Výšinám a k dôstojnosti pravého človečenstva na zemi.

Ježišova násilná smrť bola odmietnutím Boha! Bola zločinom proti Bohu, čím si ľudstvo na seba uvalilo ťažkú vinu. Táto vina, alebo karma môže byť odčinená iba priznaním si svojho zločinu a skutočným, nie iba formálnym prijatím Kristovej náuky, reprezentujúcej Vôľu vše vládneho Boha, podľa ktorej máme uspôsobiť celý svoj život - svoje cítenie, myslenie, svoju reč i jednanie. Iba toto, to znamená život podľa Kristovho učenia, čiže podľa Vôle Najvyššieho dokáže zmazať hroznú vinu ľudstva.

Tvrdenie, že Kristus prišiel zomrieť na kríži, aby tým spasil svet je nepochopením jeho poslania! Je schvaľovaním vraždy Syna Božieho, za ktorú, ak ju neodčiníme poznaním skutočnej Pravdy o jeho poslaní, budeme musieť niesť katastrofálne dôsledky.

Kristus prišiel pre to, aby nám ukázal cestu k spáse, po ktorej musí kráčať každý človek, ktorý chce byť spasený. Kto na ňu nevykročí, nikdy k spáse nedôjde! Spása spočíva iba v živote podľa Kristovho učenia a v ničom inom! Spasení teda nie sme Kristovou smrťou, ale jedine životom podľa jeho Slova.

M.Š. spolupracovník časopisu "Pre Slovensko"

http://www.pre-slovensko.sk/

Budúci svet na Zemi – svet bez čísel!

Sun, 06 May 2012 10:20:00 +0200

Ak správne pozorujeme vesmír ako "makro" a "mikro" svet, musíme konštatovať jeden kľúčový poznatok - život, nachádzajúci sa v ňom, vznikol a trvalo pulzuje bez potreby znalosti a používania čísel. To, čo dnešný svet považuje za súvislosť prejavov vesmíru s číselnými radmi matematického vnímania sveta, je len zhoda vo vlnení a žiarení. Toto vlnenie a žiarenie má však svoj pôvod nad hmotou - v úrovniach, ktoré sú samy osebe pulzujúcim Životom. Ak teda pozorujeme vývoj ľudskej spoločnosti z hľadiska používania čísel, musíme pripustiť, že čím viac sa spoločnosť opiera o svet čísel, tým strnulejším sa stáva sám život v nej.

Áno, zdá sa nám, že čísla nám v živote veľmi pomáhajú. Avšak je to len zdanlivé. V skutočnosti nesú všetky systémy spoločnosti, založené na číselnom základe, len skostnatenosť. Svojím spôsobom obmedzujú tep vlastného života, ktorý je mnohonásobne pohyblivejší ako dokáže zachytiť práve svet čísel. Svet čísel, ktorý sa stal súčasťou ľudskej spoločnosti pred mnohými tisícročiami, priniesol len prázdnotu, bezobsažnosť, rozklad a duchovnú smrť. Vypudil živé pulzovanie a priniesol tupú prehľadnosť. Ľudská spoločnosť pritom v sebe nesie prísľub oveľa vyššieho stupňa pohyblivosti a živosti, aký dokáže obsiahnuť svet čísel, ktorý ju svojou meravosťou čoraz viac okliešťuje.

Táto pohyblivosť a živosť spočíva v cite človeka. Rozvinutý cit dáva človeku mnohonásobne väčšiu schopnosť súznieť s vesmírom, s jeho všeobsiahlosťou. Spoločnosť, ktorá postavila svoj život na číslach, sa už vopred vyradila z tohto súzvuku.

Zamyslime sa: Počítajú rastliny či zver dni v kalendári? Samozrejme, že nie! A napriek tomu je ich súznenie s pulzovaní vesmíru neporovnateľne múdrejšie ako súznenie človeka. Potrebovala azda hmota pri svojom formovaní sa vo vesmíre prepočítavať svoju štruktúru? Potrebuje vodík a vzduch poznať svoje hmotnostné pomery, aby dokázali správne premieňať svoje skupenstvo z ľadu na kvapalinu či plyn?

Či sa snáď niekto z čitateľov domnieva, že čerešňa počíta svoje plody, aby na jeseň mohla vyhodnotiť štatistiku svojej celoročnej úspešnosti? Záleží levovi, slonovi, ťave či orlovi na tom, koľko majú rokov? Zaoberajú sa vôbec niečím takým rastliny a zvieratá? Nie. Samozrejme, človek je obdarený rozumom, aby veci chápal, avšak - čo ak je tisícročná kalvária ľudskej spoločnosti zapríčinená práve jeho nadmerným "chápaním v číslach"? Je to teda prirodzené, alebo nie? V mnohých čitateľoch pri tejto otázke iste vzniká tichá námietka či rozhorčenie.

Dobre teda. Skúsme teraz napríklad spočítať, koľko ústretovosti potrebujeme na to, aby sme mohli povedať, že dostatočne milujeme svojho blížneho ako seba samého. Je to tridsať, päťdesiat, sto či dvesto stupňov alebo dielikov? A čoho vlastne? Dvesto dielikov citu, dobroty, lásky?

Aby sme to previedli do dnes zrozumiteľnej reči, musíme si to aspoň sami pre seba prepočítať na venovaný čas či hmotnú hodnotu vecí. Ale každý predsa hneď uzná, že v tom niečo škrípe a nie je v poriadku, ak má byť takýmto spôsobom vyjadrený cit a láska. To uznajú aj tí najväčší "vypočítavci", ktorí smeli počas života aspoň na krátky čas zažiť stav zamilovanosti.

Život nepotrebuje žiadne čísla na to, aby správne pulzoval a vyvíjal sa. To len človek vtiahol svet čísel, svet výpočtov a štatistík do života na Zemi s presvedčením, že preň robí to najlepšie. Vo Stvorení je však všetko závislé od jemného žiarenia - ktorého prejavmi sú city, inšpirácia a rovnako aj všetky deje v prírode. Vnútorný súzvuk so všetkými druhmi tohto jemného žiarenia je jedinou cestou pre dnešného človeka, ktorý sa už celkom zamotal do svojho sveta čísel a v jeho sieťach sa teraz škrtí a dusí stále viac. Budúcnosť ľudstva na Zemi tkvie v obmedzení počítania a označovania všetkého číselnými radmi. Budúcnosť spočíva v rozvoji citu, pretože táto prirodzená schopnosť sa nachádza v našej duchovnej výbave. V dôsledku utláčania rozumom, ktorý s číslami pracuje veľmi obratne, sa však rozvoj tejto duchovnej schopnosti zastavil. S rozvojom tejto schopnosti bude človek aj naďalej rovnako dobrým staviteľom, konštruktérom i správcom ako je dnes. Mýli sa, ak sa domnieva, že je to bez sveta čísel nemožné.

Ako nemožné to vyzerá len dnes, a to preto, že vo svete čísel opakovane vidíme svoju pevnú pôdu - pôdu čísel. Táto pôda je však viac než pevná, stala sa doslova nepriepustnou voči všetkému, čo pochádza zo života nad hmotou. Keďže svet ducha stojí svojou pohyblivosťou a živosťou až príliš často proti svetu čísel, mnoho rozumovo založených ľudí sa obáva všetkého, čo sa len trochu vymyká bežne zaužívaným spôsobom.

Ako východisko tu však ostáva skutočnosť, že Stvoriteľ či Jeho Vôľa, pôsobiaca vo vesmíre i v celom diele Stvorenia, nepotrebuje nič počítať ani merať. Jediným impulzom pre tvorivý akt bola dokonalosť, ktorej nikdy nechýbala a nechýba Živá Láska. Celé dielo bolo teda len vytrysknutím a nasledujúcim postupným ochladením žiarenia tejto nepochopiteľnej Lásky.

Láska je dokonalosť! Dokáže ju dnešné ľudstvo zahrnúť do svojich kalkulácií tak, aby všetko ostatné doteraz vypočítané nemuselo byť súčasne zhodené ako vratká stavba z detských kociek?

Súčasné dianie v spoločnosti i v prírode ukazuje, že človeku chýba práve tá najdôležitejšia časť jeho podstaty, ktorú mal už dávno naplno rozvinúť - schopnosť citu a lásky. Keby ju boli dokázali rozvinúť ľudia pred tisícročiami, mohla dnešná spoločnosť vyzerať úplne inak ako sa dnes prejavuje.

Cesta súzvuku a harmónie s prírodou a vesmírom vedie celkom inou cestou ako kráča dnešný industriálny a priemyselný rozvoj civilizácie.

Pritom dosiaľ ešte neobjavené vynálezy s možnosťou využívať hmotu a jej energiu sú v prirodzenom súzvuku s vesmírom a vďaka nim by ľudstvo mohlo nájsť doteraz nepredpokladaný druh cesty vývoja.

Teraz je však ľudstvo na dôležitej križovatke a čoskoro sa bude musieť jednoznačne rozhodnúť. Buď si vyberie doterajšiu cestu čísel - cestu ťažkopádnej materiálnej civilizácie, alebo vykročí na cestu súznenia so silami Stvorenia, na cestu citu. Iba jedna cesta vedie pritom k výhľadom istého vzostupu spoločnosti! Onedlho sa teda náš život stane buď ozajstným životom s obsahom citu a porozumenia, alebo sa z ľudí stanú už len čísla, sledované štatistickými výpočtami, zúfalo prežívajúcej matematicko-kybernetickej spoločnosti.

Buď sa teda vzdáme sveta čísel a všetkých jeho prejavov - a to naozaj všetkých prejavov, počínajúc peňažnou hodnotou práce, cien tovaru a služieb a sledovaním času, hodín, dní, mesiacov končiac, alebo sa nikdy nevymaníme zo zovretia strnulého vnímania sveta prostredníctvom čísel a ich moci, ktorá vládne nad všetkým dnešným počínaním ľudskej spoločnosti na Zemi.

Napokon, aj toto si možno ešte čiastočne spočítať - buď sa bude spoločný život na Zemi rovnať hodnote pozitívneho duchovného vývoja, bude teda životom čistým, ohľaduplným voči iným i voči prírode a celému životu, alebo zotrvaním na doterajšej ceste dosiahne bod, ktorý prinesie negatívny, záporný stav, stav straty. Pravdepodobne to však bude stav, ktorý bude znamenať stratu všetkého živého na tejto Zemi, človeka nevynímajúc.

Len si to dobre spočítajme! Alebo sa to skôr pokúsme odcítiť!

Mr. Freemann

http://ao-institut.cz/

Mistr Jan Hus

Sat, 05 May 2012 10:26:00 +0200

"Stojím zde před tváří Páně, bez jehož potupy a bez ukřivdění svého svědomí nemohu učiniti, čeho na mne žádáte." Tak odpověděl Mistr Jan z Husi zvýšeným hlasem a s neskrývanou srdnatostí na výzvu římského kardinála-legáta k odvolání svého učení před kostnickým koncilem.

Jaká statečnost, jaké přesvědčení pramenící z opravdové víry! Přes všechny útrapy a bolest, křivdu, hanbu a potupu neohroženě hájil Mistr Jan Pravdu, kterou hlásal. Tehdejší představitelé církve chtěli jej umlčet a nebáli se obvinit jej z šíření bludů, nazvat ho antikristem a nakonec jej i upálit na hranici. Ve snaze uhasit již tak prožhavené jiskérky v mnoha lidských duších, které Pravda z úst Mistra Jana prosvětlovala a občerstvovala. I přes tento hrůzný čin nepodařilo se jí již odvrátit neutišitelnou touhu po Pravdě a Spravedlnosti v národě českém.

Žel v historii, a nejenom církve, to tak již bývá. A vlastně nejenom v historii. Je-li někdo spravedlivý, přísný, poukazuje-li na nešvary, nedostatky, odkrývá-li a hledá ve všem pravdu, takový člověk je za svého pozemského života nepohodlný, nežádoucí. Ohrožuje svým slovem i písmem pohodlnost těchto lidí, jejich moc, postavení, slávu … Neboť před Pravdou může obstát jen poctivý a čistý člověk! Takovéto hlasatele a obránce pravdy je proto nutno rychle a zavčas odstranit - smyšlenou pomluvou, lží, křivým obviněním a nejde-li to jinak, pak i úsilím o jeho život, jedno ať již je to v myšlenkách, slovech, nebo hrubohmotným činem. Vina je stejná. Od slova již není daleko ke skutku.

Bude tomu již bezmála 600 let, kdy Mistr Jan odevzdal svou duši Pánu.

"Lépe jest pro pravdu smrt trpěti, než pro pochlebenství časnou odplatu vzíti."

Stačí člověku zvednout hlavu, otevřít oči a rozhlédnout se dobře kolem sebe! Pro toto Jan Hus zemřel! Takto následují lidé jeho příkladu! Vždyť proti všem jeho varováním a napomínáním rozmohlo se temno v lidech a kolem nich ještě více. Kam zmizela ta víra a přesvědčení v Pravdu, ta neohroženost se za Pravdu postavit a Ji hájit?! Zkusí-li se jednou člověk v kruhu několika lidí postavit za pravdu, zůstane sám. Přesto, že lidé kolem vnitřně vědí, že má pravdu, nepostaví se za něj. Namísto toho dočká se "přátelských" varování, upozornění a nebo kárného potrestání. Protože Pravda spaluje a bolí, tak dlouho, nenajdeme-li a nenastoupíme-li dobrovolně cestu k Ní. Spravedlnosti a Vůli Stvořitele nelze odporovat. I navzdory tomu, že v ní mnozí lidé nevěří.

V českém národě touha po Pravdě stále je. To dokazuje i nedávná minulost. Proto nechť přestane být tento den jen pouhým dnem volna, jen zažitým státním svátkem, a stane se dnem posílení a povzbuzení ve víře v Pravdu - dnem znovuzrození.

Zlořečený ten, kterýž pro skývu chleba opustí pravdu!

Tato slova pronášel před šesti sty lety mistr Jan Hus a tato slova také žil. Nepřestala však platit, platí stále! Kolik lidí dnes je schopno skutečné přesvědčení o Pravdě, svou víru v Ní stavět nade vše? Kdo je ještě dnes schopen snášet utrpení pro pravdu, v porovnání s Mistrem Janem nepatrné, pro to, že neustoupí z tohoto přesvědčení, z dobrých zásad? Téměř nikdo. Cesta nejmenšího odporu, to je to, co dnes většina lidí volí. Aby měli klid, nesklízeli posměch, nepřišli o zaměstnání… to je však také všechno, co jim hrozí.

Jak ubozí a slabí jeví se tito lidé v porovnání s osobou mistra Jana Husa, který pro pravdu zmučen předchozím vězněním zemřel na hranici! A tito lidé se vzdají pravdy jen proto, aby se na ně někdo špatně nedíval!

Ať již se ušlechtilé přesvědčení člověka týká čehokoliv, většinou dnes není dostatečně pevné, aby si jej podržel za cenu strádání. Za cenu ztráty přátel, partnera, zaměstnání… ale jsou to skuteční přátelé, praví partneři, když nejsou schopni respektovat víru přítele? Je to pravé zaměstnání, jež nesnese pravdu? Nebo - neustoupil ten člověk hned na začátku z obavy o toto zaměstnání, o své přátele, pokusil se vůbec uhájit si své přesvědčení? Častokrát by ani příteli, ani zaměstnavateli zdaleka nevadily zásady a víra člověka. Musel by si však za nimi stát. Naopak, třeba by to i mnoho dalších lidí oslovilo, pokud… by v tom člověk stál pevně, neústupně. Jen svým přesvědčením v každodenním naplňování může přesvědčit druhé. Ne prázdnými slovy.

Tak stojí mnoho lidí a bojí se, stydí a přitom mají co dát. A žel často jen dávají prostor těm, kteří nabízejí bezcenné a škodlivé tretky.

Zlořečený ten, kterýž pro skývu chleba opustí pravdu! Nikomu z nás v dnešní společnosti ve střední Evropě nehrozí nic více než posměch hlupáků nebo ztráta zaměstnání netolerantního zaměstnavatele. A přece se většina podřídí šedému průměru, fádnosti, tomu, co chtějí lidé kolem něho. Jakákoliv jiskřička nadšení, vlastního myšlení a cítění je hned v zárodku potlačena. Kým? Vlastní slabostí a pohodlností!

Mistr Jan Hus před svou smrtí, která mu byla spíše vykoupením, dlouhou dobu strádal ve vězení nehodném člověka, ani zvířete. V nelidských podmínkách, nemocný ze špíny, žádné hygieny a špatného "jídla", mučený na těle i na duši, pod nátlakem:

Odvolej!

A věděl, že když odvolá, bude mu lépe. Ovšem jen na těle, duše by strádala o to více - protože by zapřel Pravdu, Boha! Pálilo by jej svědomí, nemohl by pak již stejně dále v klidu žít.

Tak tedy hlavu vzhůru! Najdi každý v sobě alespoň část té hrdosti a síly, kterou měl mistr Jan Hus a ostatní velikáni naší historie! Opravdu není třeba bát se hlupáků! Nejvíce se vždycky směje ten, který má nejméně co nabídnout. Mnohem více ztrácíme zapřením pravdy, víry v ní a přesvědčení než ztrátou zaměstnání nebo blízkých lidí. Ztrácíme totiž mimo jiné - hrdost a sebeúctu. Ztrácíme sami sebe.

http://ao-institut.cz/

Umění...

Fri, 04 May 2012 10:08:00 +0200

Není-li krásné umění proniknuto mravními idejemi společnými všemu lidstvu, které jediné spojují lidi, pak slouží takové umění pouze kratochvíli. (Německý filozof Immanuel Kant, 1724 - 1804)

Umění jen tehdy zaujímá náležité místo, je-li jeho úkolem mravní zdokonalování a pomáhá lidem hledat pravdu. (John Ruskin, 1819-1900, anglický historik)

http://www.os-obroda.cz/

Brána života

Thu, 03 May 2012 11:18:53 +0200

Na počátku bylo Slovo, a z tohoto Slova vyšlo BUDIŽ SVĚTLO! Paprsek lásky vytryskl do nicoty a nicota ustoupila Světlu. Smrt byla prozářena životem, a tvor stvoření započal své bytí! Krev v jeho srdci a žilách se obnovovala jako tělo dítěte, do něhož vejde duch. Tělo se stalo živým a poprvé se nadechlo v nádheře světlého bytí. Tvor děkoval Bohu za svůj vznik a za možnost žít vědomým životem. Jeho tělo sílilo a rostlo do krásy a světlosti. Jeho vědomé bytí bylo den ode dne větší a jeho postava se rozpínala do dálav prostoru.

Harmonii a krásu však postihly první známky bolesti. Tvor onemocněl. Bolest tvora se stále stupňovala. Proto Otec vyslal svému dítěti lék k uzdravení. Ukázalo se však, že nemoc se stala zákeřnou a nevyléčitelnou a utrpení tvora stále vzrůstalo. Vznikla nutnost operace nemocné části těla a jeho zhoubné ložisko vyvrhnout do mísy rozkladu. I stalo se, a tvor se opět uzdravuje. Tvora opět naplňuje klid a mír. Láska opět proudí do všech částí jeho těla, a odstraňuje všechny zbývající temné nemocné části organizmu. Bolest ustupuje a porušená imunita se zoceluje.

Poznal jsi, člověče, o čem je řeč? Poznal jsi ve své malosti velikost a sílu stvoření? Poznáváš již konečně, že veškerým tvým počínáním trpí celé tělo?! Cožpak jsi ještě nepochopil, že sám nejsi nic? Že pouze v jednotě celku můžeš růst a zůstat živ a zdráv? Vzpamatuj se! Již není čas na přemýšlení. Čas již minul! Nyní je nutná pouze okamžitá poslušnost, neboť hrubohmotný skalpel je nad tvou hlavou! Nevěř tomu, že se z Lásky před tebou zastaví. Právě z Lásky je tento skalpel vyslán, aby jednou provždy odstranil nemocnou část pochybeného falešného lidského chtění, které jako mor a virus je schopno otrávit vše, na co sáhne a kde projede jeho stín.

Ale dny, kdy se tak dělo, jsou již minulostí. Nyní zbývá pouhé slovo - "NEMŮŽEŠ" již více škodit tomuto stvoření, neboť k tomu se ti již nedostane Síly! Zbývá ti jen jedno slovo - "MUSÍŠ" se vřadit do Boží vůle nebo "MUSÍŠ" zahynout!!!

Podívej se ještě naposled kolem sebe. Podívej se na dílo tvého Pána a Boha! Nevidíš, jak jsi malý? Nevidíš, že vše co vidíš svýma hrubohmotnýma očima, je dílo Lásky? Lásky, která také kvůli tobě utvořila tyto světy, Zemi, a vše co je na ní a v ní? Cožpak nevidíš, jak vše svorně žije v harmonii, tam, kde jsi to již sám nezničil svým pochybným jednáním? Honosíte se tím, že vidíte atomy, že znáte z čeho je co složeno, a nevidíte, že vše přebývá v rovnováze? Proč se nechcete z toho poučit?

Ano, nechcete, neboť nevěříte ve svého Boha. Nevěříte ani vy, kdož si to namýšlíte. Neboť jinak by vše již muselo vypadat jinak. Síla dobré vůle a Lásky je mnohem mocnější než všechny stíny temnot. Již dávno by i při malém počtu bylo Světlo na Zemi a temno strženo tam, kde je jeho místo. Pokuste se chvíli poslouchat, nebo raději lidi kolem vás, to vám jde lépe! Zaposlouchejte se do jejich hovorů, byť o sobě tvrdí, že chtějí jen dobro a Světlo. Brzy poznáte, že každou chvíli jejich slova naznačují pravý opak.

Zanechte snahy o násilné a křečovité chtění dobra. Uvolněte se a vzhlédněte do výše. Ne v meditaci nebo jiné technice, ale jen tak volně a bez zbytečných myšlenek. Pozorujte své srdce a své nitro, jeho touha se brzy projeví. Nepřemýšlejte neustále, ale prožívejte přítomný okamžik každé vteřiny bytí. Nebude to trvat dlouho a procítíte spojení. Spojení se vším kolem vás a ve vás. Procítíte spojení s celým stvořením, a snad vám také oči zalije slza citového prožití. Na tom pak stavte své další kroky. Často se vracejte k takovým citovým prožitím, které vám umožní pohnutí srdečné oblasti, a brzy poznáte a pochopíte, kde je vaše pravé bytí, procítíte svého ducha, jenž se ve vás tak dlouhou dobu musel ukrývat pod zdí rozumu. Nestyďte se za projevy citu. Jen tak naleznete sami sebe a rozum konečně padne ze svého trůnu, který tak dlouhou dobu budoval. Pak ucítíte svobodu, jakou jste ještě nikdy necítili, svobodu, která již netouží po věcech světa, ale touží splynout se vším, co vás obklopuje. Bude to pro vás okamžik vítězství na cestě domů, do vašeho pravého domova.

V tento den konečně po velmi dlouhé době můžete projít "BRANOU ŽIVOTA" k dalšímu vědomému bytí. Kéž chvíle vašeho probuzení přijde již velmi brzy!

M.H.

http://ao-institut.cz/

Čo znamená usilovať sa o pravú ľudskosť?

Wed, 02 May 2012 08:56:00 +0200

Otázka zdanlivo jednoduchá a jasná každému človeku, ktorý chce byť čistý a dobrý. Pozrime sa na ňu však viac do hĺbky. Neznamená to len byť milý a radostný vtedy, keď sme v dobrom rozpoložení. Neznamená to chcieť si zariadiť život podľa vlastných predstáv o šťastí. Neznamená to myslieť predovšetkým sám na seba, na svoje potreby, radosti a starosti.

Usilovať sa o pravú ľudskosť znamená nechať sa viesť svojím čistým cítením. Citové prežívanie na prvom mieste. Čo to však presne znamená? Vedieť sa svojím srdcom, okrem iného, vcítiť do druhého človeka, dokázať vidieť jeho krásu, radosť, ale aj starosti. Potom musíme byť schopní hľadať cestu k nemu, snažiť sa pochopiť jeho osobnosť a tiež objaviť pôvod jeho trápenia, aby sme mohli nájsť správny spôsob pomoci. A toto sa musíme učiť udržiavať v sebe neustále živé pri spolunažívaní s inými v zamestnaní, v rodine aj pri tých najkratších stretnutiach.

Citový človek, usilujúci sa o dosiahnutie pravej ľudskosti, nebude nikdy uplatňovať svoje priania na úkor druhého. Dokáže ľahko rozoznať, kedy svojím správaním utláča svojich blížnych. Takéto konanie sa odzrkadľuje v mnohých maličkostiach a veľa ľudí si to vôbec neuvedomuje, uprednostňujúc samých seba v myšlienkach a následne aj v skutkoch. Človek, ktorý s láskou a radosťou myslí na iných, nie je schopný vykonať niečo, čo by inému mohlo spôsobiť bolesť, nepríjemnosti, a už vôbec nie jeho poníženie, zneváženie či dokonca poškodenie jeho zdravia. Človek, ktorý dokáže z lásky k blížnym rozsievať len harmóniu a pokoj, je vždy ústretový a napĺňa ho túžba pomáhať všade, kde vidí, že treba niečo vykonať. S takým človekom je potom radosť podieľať sa na čomkoľvek, či len jednoducho byť v jeho prítomnosti. Je plný empatie a pochopenia, dokáže vždy s vľúdnosťou hľadať východisko z konkrétnej situácie.

Človek, ktorý vo svojej sebeckosti nedokáže odsunúť svoje "ja" na posledné miesto, nie je schopný väčšinu z toho vnímať. Stáva sa duchovne lenivým, pretože sa nedokáže premôcť a vyvinúť väčšiu námahu v dávaní seba samého iným. Tam, kde je lenivosť ducha, býva namiesto dávania sa druhým, naopak, o to väčšie vyžadovanie pozornosti voči vlastnej osobe. Taký človek býva stále nespokojný, prehnane kritický, správaniu iných často predhadzuje zlé úmysly a v tejto precitlivenosti je vzťahovačný. Jeho život sa neustále točí len okolo neho samého. Taký človek nemôže byť nikdy šťastný, pretože svojím necitlivým správaním sa voči druhým ľuďom vyvoláva v spätnom pôsobení pre seba samé nepríjemné prežitia. Obviňuje z nich však len druhých a nie je schopný uvedomiť si, že je to práve on, kto okolo seba šíri stálu nespokojnosť, mrzutosť, sebaľútosť, kritiku a tým aj trvalú disharmóniu.

Ale nečudujme sa, že v dnešnej dobe sa medzi ľuďmi v mnohých maličkostiach prejavuje sebeckosť. Všimnime si, akým spôsobom sú vychovávané deti od raného veku. Už ani nemožno hovoriť o výchove, lebo v mnohých rodinách je postarané už len o telesné potreby detí. Mnoho mladých ľudí ani netuší, čo to znamená vychovávať dieťa, zverené im do rúk. V dobe, keď je uprednostňované vlastné ja pred spoluprežívaním a spolucítením s ľuďmi, niet divu, že sa čoraz väčšmi vytráca správne pochopenie pojmu výchova. Tá však chýba nielen v rodine, ale aj v škole, pretože škola namiesto vychovávania vyžaduje od detí "pamätanie si" množstva informácií. Dnes sa najviac cení človek, ktorý je bystrý a schopný svojou bystrosťou zarobiť veľa peňazí. Deti sú k tomu vedené aj svojimi rodičmi. Sú pod tlakom a musia vyvíjať veľké úsilie na to, aby ich mozog dokázal spracovať čo najviac informácií a využiť ich potom vo svoj prospech.

Mnohé deti sú zase nezdravo hýčkané a rodičia sa častokrát dostávajú do postavenia sluhov svojich detí. Tieto deti potom nedokážu a ani nemôžu prežívať svojím citom pravé vzťahy s inými ľuďmi ako posilnenie a radosť zo spolupráce na akomkoľvek diele. Dosiaľ nezažili, čo to znamená, pretože sa s dôverou a vrúcnosťou medzi ľuďmi nemali kde stretnúť. Neprežívajú radosť a šťastie, ktoré z rozumového prístupu k životu nemôže vyplynúť.

Východiskom z tejto zlej situácie je správne fungujúca rodina. Základom takej rodiny je úctyplný, harmonický vzťah ženy a muža, predchnutý láskou, ktorá najviac zo všetkého otvára vnútro človeka myšlienkam na iných. Keď milujeme, túžime vo svojom šťastí obdarúvať druhého, starať sa o neho či chrániť ho. Túžime byť takými, aby si nás ten druhý mohol vážiť. Pokiaľ však myslíme viac na svoje potreby a kritizujeme jeden druhého, potom nemôžeme hovoriť o láske - o pravej láske.

Avšak pokiaľ dieťa vyrastá v láskyplnom a harmonickom vzťahu a obklopené láskou zachytáva jemné záchvevy citového prežívania svojich rodičov, potom je schopné tento cit rozvíjať aj v sebe. Týmto citom zachytáva všetko, čo ho rodičia učia nielen svojimi slovami, ale aj svojimi skutkami. Výchova dieťaťa teda spočíva v učení detí spoznávať Zákony Stvorenia, vedieť s nimi súznieť a ich napĺňaním sa stávať slobodnými a samostatnými ľudskými duchmi.

Poznávanie a rešpektovanie Zákonov Stvorenia treba deťom odovzdávať im zrozumiteľným spôsobom. Deti, samozrejme, vo svojom bytostnom chápaní okolia, potrebujú všetkému porozumieť prostredníctvom názorných príkladov, za ktorými až po určitej dobe nájdu slová, ktoré im k tomu dávame. Rodičia musia vždy svojím citom rozlíšiť danú situáciu a s láskyplnou dôslednosťou viesť svoje dieťa k dodržiavaniu určitých pravidiel. Deti potrebujú tieto pravidlá poznať a mať v dôslednosti svojich rodičov oporu. Avšak je dôležité, aby si rovnako aj rodičia tieto pravidlá či inak Zákony Stvorenia vážili a dodržiavali ich na prvom mieste. Bez toho nie je možné správne vychovávať deti a viesť ich k pravej ľudskosti. A práve v tom je pravá láska, dávajúca dieťaťu presne to, čo mu prospieva, čo mu pomáha, aby sa v dospelosti stalo citovo vyvinutým, rýdzim človekom. Neznamená to teda nechať deti robiť si, čo chcú, no neznamená to ani chladnú drezúru, ktorej chýba láskavosť a spolucítenie. Človek, ktorý vo svojom vnútri dokáže rozochvieť tie správne struny láskavosti a pravého milosrdenstva, dokáže v každej situácii vycítiť, ako sa má zachovať a ako má teda správnym spôsobom viesť svoje deti.

Učme teda deti ohľaduplnosti k druhým aj tým, že sme ohľaduplní jeden k druhému navzájom, aby túto ohľaduplnosť mohli deti vidieť už aj v tých najnepatrnejších skutkoch. Učme ich taktiež nesebeckej pomoci iným, ktorá bude nám všetkým prinášať vždy len radosť.

Takto vychované deti budú každému len na radosť a môžu z nich potom vyrásť úprimní a čestní ľudia, ktorí budú čisto a poctivo túžiť zmeniť svoje okolie k lepšiemu.

Ak teda chceme byť duchovnými ľuďmi, riadiacimi sa vo svojom živote citom, musíme pri súžití s blížnymi dokázať myslieť vždy najskôr na iných ako povedal jednoduchými slovami už Ježiš: "Miluj svojho blížneho ako seba samého."

Teda - mysli na to, aké prežívanie prináša tvoje správanie druhým; ako by si sa cítil ty na ich mieste, keby sa takto niekto správal k tebe. Mysli na to, čím môžeš druhého povzbudiť, potešiť, podoprieť v ťažkej chvíli. Častokrát stačí len vľúdny úsmev, slovko pochopenia pre utrpenie blížneho, vrelý stisk ruky či ponúknutá pomoc v núdzi. Ale tiež spoločné prežívanie radosti a tvorivej spolupráce.

Je to naozaj jednoduché. Nezaoberať sa vo svojich myšlienkach len sám sebou, ale s láskavým srdcom ísť druhým ľuďom v ústrety a byť schopný vidieť aj tie maličkosti a drobnosti, ktorými si vzájomne dávame najavo, že spolucítime s inými pri tom, čo cítia, že vždy radi a vrúcne dokážeme nájsť cestu k srdciam našich blížnych.

Ak sa budeme usilovať viesť takýto citový život, po čase zistíme, čo to znamená ozajstné priateľstvo, dôvera a láska medzi ľuďmi. Potom tiež medzi sebou nájdeme stratenú úprimnosť a opravdivosť vo všetkom, čo si myslíme, hovoríme a robíme. Nejde len o podporovanie rôznych dobročinných spolkov a akcií, ale predovšetkým o ochotu pomáhať v každej minúte nášho života, a to aj vo chvíli, keď sme nútení odsunúť bokom naše vlastné predstavy a priania či svoje pohodlie. Keď dokážeme otvoriť svoje srdce pre druhých a s naozajstnou vrúcnosťou citu budeme schopní vnímať, čo prežíva druhý, potom k nám bude prúdiť oveľa väčšia radosť z vykonanej pomoci než z uspokojovania vlastných potrieb. Je to jednoduchý zákon dávania a brania. Čím viac dokážeme dávať, tým viac môžeme i prijímať. Ak chceme len prijímať, hoci len pozornosť voči svojej osobe, šírime už i týmto svojím chcením okolo seba zištné myšlienky, ktoré nám nemôžu priniesť očakávané šťastie.

Preto, milé ženy, nebuďte rozmaznanými princeznami či necitlivými a sťažujúcimi sa manipulátormi iných, ale prebuďte svoju krásu v obetavej láskavosti pomáhať blížnym, a tým dávajte rodinné zázemie nielen svojim deťom, ale aj svojmu mužovi.

Preto, muži, nebuďte sebeckými despotami či lenivými flegmatikmi, ale staňte sa chrabrými ochrancami vášho okolia. Povznášajte druhých svojou spravodlivosťou a odvahou postaviť sa proti každému bezpráviu, ubližujúcemu vašim blížnym.

Pozdvihnime z prachu pravú ľudskosť, ktorá sa teraz krčí v kúte, zatlačená prehnaným sebectvom a samoľúbosťou.

Jedine pravá ľudskosť nám dáva večný život.

Myslime na to, že po pozemskej smrti je náš duch vedený svojou rovnorodosťou k nádherným záhradám večného života, ak bol náš život naplnený rovnakou nádherou citového prežívania; alebo klesá dole, do rozkladu večného zatratenia, ak žil v mylnej predstave, že môže vo svojej sebeckej necitlivosti robiť čokoľvek, čo sa mu zachce a nehľadieť pritom na následky svojich činov, ktorými ubližoval iným.

Jedine čistý, činorodý, nesebecký a pokorný duch môže vystúpať svojou ľahkosťou nahor k výšinám Učme sa teda až do tých najmenších maličkostí rozlišovať, čo to znamená byť nesebeckým, ohľaduplným, pravým človekom.

Nech nás teda našimi životmi sprevádza jedine myšlienka byť čistým, činorodým a Bohu milým človekom.

Ma.Št. www.ao-institut.sk

Pomoc pri strachu a depresii

Mon, 30 Apr 2012 08:42:43 +0200

Mávam rôzne úzkostné stavy, tlak na hrudi a cítim skrytý strach. Úzkosti a nepríjemné obavy ma oberajú o veľa energie. Som skoro denne akoby stvrdnutá a stuhnutá. Preto mi možno aj Pán poslal do cesty ženu, ktorá mi ponúkla modlenie ruženca. Prijala som to, hoci som sa ho v živote nemodlila, pretože už hľadám pomoc kde sa len dá. Mohli by ste mi niečo poradiť v mojej situácii?

Odpoveď:

Bežne sa človek nebojí a nemá strach. Ak si ale napríklad pozrie horor, začne báť a to preto, lebo sám podal ruku strachu. On sám k tomu zavdal príčinu.

I vaše stavy úzkosti a skrytý strach, ktorý prežívate musia mať nejakú príčinu. Príčinu, ktorú ste vy sami vyvolali a prostredníctvom ktorej ste podali ruku strachu. Inak by k vám nemohol prísť.

No a keďže prežívanie úzkosti a strachu je stavom vnútorným, tá príčina musí byť vnútorná. Tá príčina musí byť skrytá v spôsobe vášho vnútorného života, to znamená v spôsobe myslenia a cítenia.

Existuje totiž istý vesmírny Zákon a síce Zákon rovnorodosti, na základe ktorého môže byť iba rovnaké priťahované k rovnakému. V okolí našej zeme existujú obrovské myšlienkové a citové energetické centrály strachu vytvorené ľuďmi. Ak s nimi človek nadviaže spojenie prostredníctvom rovnorodosti svojho osobného, vnútorného života, cez toto spojovacie vlákno začnú k nemu prúdiť veľké energie strachu a úzkosti, voči ktorým môžeme byť neraz doslova bezmocní.

Pomôcť môže iba jediné - prerušenie spojenia! A to zmenou kvality a štruktúry svojho vnútorného života, svojho cítenia a myslenia, ktoré treba učiniť inorodým voči myšlienkovým a citovým energetickým centrálam strachu a úzkosti.

Čo to konkrétne znamená vo vašom prípade? Prehodnotenie a zmenu svojho spôsobu myslenia, ktorým ste doteraz museli nejakým spôsobom vytvárať rovnorodý most k energiám strachu, odkiaľ ku vám strach prúdi a ničí vás. Snažte sa o čistotu, ušľachtilosť, čestnosť, dobrotu a spravodlivosť svojho vnútorného života. Nedovoľte si zahrávať sa s nijakými zlými a negatívnymi myšlienkami a citmi. Nevšímajte si ich a ak prídu, vnútorne ich nerozvíjajte. Je to všetko iba škodlivá burina, ktorá nesmie mať v našom vnútri nijaké miesto. Naše vnútro má patriť len čistote a ušľachtilosti.

Veľkou pomocou sa pritom môže stať i modlitba. Avšak pravá modlitba! Modlitba citu, ktorá môže trvať hoci len zlomok sekundy, ale vo svojej citovej vrúcnosti je schopná nájsť cestu k Výšinám a priniesť odtiaľ pomoc a posilu.

No a paradoxne, práve bolesť, utrpenie, strádanie a vo vašom prípade opätovné atakovanie stavmi úzkosti sa môže stať tým najlepším podnetom a impulzom k pravej modlitbe. Bolesť je totiž niečo, čo sa každého človeka hlboko osobne citovo dotýka a tento živý, intenzívny citový impulz treba využiť k prosbe. K vnútornej citovej prosbe o pomoc, smerovanej k Výšinám. Tam Hore, k tomu Jedinému, od ktorého môže prísť človeku pomoc vo všetkých jeho bolestiach.

Ako už bolo povedané, tento vrúcny citový impulz môže trvať zlomok sekundy a vôbec nemusí byť formulovaný do slov. Jedine čistá citová vrúcnosť totiž môže preniknúť až k Pánovi všetkých svetov. Môže ku Nemu preniknúť iba čistá, silná a vrúcna modlitba citu.

Ak to človek dokáže, zafunguje tu opäť Zákon rovnorodosti, na základe ktorého prostredníctvom rovnorodého mostu vytvoreného človekom, začne k nemu z energie Dobra, Svetla a Lásky prúdiť Sila, ktorej nemôže nič odolať. A už vôbec nie strach a úzkosť, pretože táto Sila je omnoho väčšia, ako všetky energetické centrály strachu a úzkosti vytvorené ľuďmi. Tá Sila totiž pochádza od Stvoriteľa, od Zdroja všetkých síl a východiska všetkého, čo jestvuje.

Úzkostné stavy, ktoré prežívate sa vám tak paradoxne môžu stať vašou osobnou cestou k Stvoriteľovi a to prostredníctvom vrúcnych citových prosieb o pomoc, ktoré budete ku Nemu vysielať v hodine núdze. Lebo pamätajme: Keď je človeku najhoršie, je mu pomoc Božia najbližšie!

Sila Najvyššieho dokáže zlomiť všetky sily a dokáže okolo človeka vybudovať ochrannú hradbu Svetla, cez ktorú už neprenikne nič zlého. Nič zlého, pokiaľ my sami opätovne nepodáme ruku zlu svojim nesprávnym spôsobom myslenia cítenia.

Potom už človek iba ďakuje. Ďakuje za šťastie, radosť a mier, ktoré prežíva. A tak ako sa kedysi v bolesti a úzkosti povznášal k svojmu Pánovi prostredníctvom svojho živého citu v prosbe o pomoc, tak sa teraz k Nemu povznáša v cite vďačnosti za radosť, mier a šťastie. No a čoraz silnejšia rovnorodosť jeho spojenia so Svetlom, ktorá sa takto stále viacej buduje a zosilňuje ho potom dvíha nahor, k čoraz väčšiemu šťastiu.

A na záver ešte k modlitbe ruženca. Neodporúčam ju. Vyslyšaní totiž môžeme byť iba prostredníctvom vrúcnosti citu a nie prostredníctvom množstva slov. Modlitba ruženca je množstvo slov, ktoré vedú k formalizmu a k bezmyšlienkovitosti a nie k citovej vrúcnosti, ktorá jediná je správna. I keby mala trvať, a to opakujem už tretí raz, iba zlomok sekundy. Aj tak to bude vždy viac, ako dlhé hodiny odriekania modlitieb, v ktorých sa citové zachvievanie vôbec nenachádza.

M.Š. spolupracovník časopisu "Pre Slovensko"

http://www.pre-slovensko.sk/

Rozdávejme duševní pohodu

Sun, 29 Apr 2012 09:37:00 +0200

Dovedeme-li se oprostiti od vlastních starostí a naučíme-li se prožívati cizí bolesti, uvědomíme si spojitost veškerého životního dění a vzájemná podpora bude jako balzám, který uklidní naše nervy. Budeme při každé příležitosti vyhledávati prostředí, ve kterém jsme se cítili tak dobře a kde vážné životní problémy se rozplynuly tak rychle, jak rychle na nás dolehly.

Naučme se milovati lidi čistou láskou! To umění připraví nám nejlepší zážitky na světě.

Neohlížejme se kolem sebe, nevšímejme si těch, kteří nejsou hodni naší poctivé snahy, nýbrž hleďme jen kupředu a snažme se dobrým příkladem ku prospěchu všem získati další následovníky.

Zvykneme-li si na dobrou vůli (zvyk je druhá přirozenost), nebude mezi námi škarohlídů a lidí nespokojených. Nakonec ti, kteří se nám posmívali, budou nám nejvíce záviděti. Duševní klid je naším nejcennějším majetkem, naučme se s ním zacházeti a budeme překvapeni, co energie nám zbude na užitečnější věci.

Tento text byl převzat z knížečky "Já mám rád lidi - tajemství spokojeného člověka", jíž napsal a jako novoročenku v roce 1941 pro své přátele vydal Ing. L. Kirschner, majitel továrny na barvy a laky v Uherském Hradišti II.

http://www.os-obroda.cz/

Zákon stejnorodosti v dění kolem nás - část 2.

Sat, 28 Apr 2012 09:33:00 +0200

Nyní pojďme o kousek dále a zaměřme se na samotného člověka se znalostí již výše uvedenou. Člověk jako takový má více různorodých vlastností. Přesto je však vždy některá z jeho vlastností nejsilnější. A právě tato nejsilnější vlastnost přitahuje nebo je přitahována lidmi se stejnými (nejsilnějšími - stejnými) vlastnostmi. Tím vznikají různé skupiny různých zájmů čili vlastností. Jen se rozhlédněte a uvidíte tento děj úplně všude kolem sebe. Vrátíte-li se v myšlenkách k atomům, uvidíte úplně stejný děj.

Přejděme nyní k samotným myšlenkám. Mnoho lidí se domnívá, že si mohou myslet, co je napadne, neboť je to pouze jejich věcí a nikomu do toho nic není. Samozřejmě! Nikomu do toho skutečně nic není, neboť mají svobodnou vůli k rozhodnutí. Ale?! Jakákoliv akce současně budí reakci. Ať člověk chce nebo ne. Znamená to, že každému takovému jedinci se dostane stejnorodé odplaty.

K pochopení si uveďme příklad s našimi atomy. Myšlenku si představte jako atom, který je s námi spojen gumovou šňůrou. Při vzniku takové myšlenky tedy vznikne tento atom a je od nás vystřelen do stvoření. Jelikož myšlenka je jiného druhu než to, co vidíme našima očima, dostává se k stejnorodým útvarům. Jeho magnetické působení na sebe váže stejnorodé volné atomy, a tak se tvoří postupně něco velikého. Jelikož je však tento "atom", nyní již kus "materiálu", s námi spojen "gumovou" šňůrou, postupně se snižuje energie vzdalování a nastává let zpět k nám. Na své cestě k nám se stále ještě obaluje stejnorodou hmotou, a tak v přesně stanovenou dobu nám vše, na co jsme mysleli, spadne zpět "na hlavu". Mnohonásobně těžší a bolestivější.

Řekli jsme si, že se atomy nemísí, to znamená, že jednotlivé myšlenky se také nemísí. Myšlenka závisti přinese nám zpět závist ostatních, myšlenka bolesti a nezdaru opět bolest a nezdar. Myšlenky lásky a přátelství přinesou opět zmnohonásobenu lásku a přátelství, kterou se projeví ostatní lidé k nám. Můžeme tedy říci, že jakákoliv myšlenka, kterou vyšleme, zmohutní, vrátí se zpět a doslova nás přikryje stejnorodým prostředím. To vše jde až tak daleko, že člověk bude přinucen pobývat v takovém prostředí, zaměstnání… a s takovými lidmi, jako je on sám! Buď toto prostředí bude světlé a milující, nebo temné a ničící. Člověk si tak díky tomuto Zákonu tká svůj vlastní osud!!! Je nyní velmi jednoduché pochopit rčení: "Vidí třísku v oku bližního svého, ale trám ve svém vlastním oku nevidí"!

Ano, je to velmi jednoduché. Svým vnitřním stavem, který si díky svému myšlení přitáhl a který jej doslova obklopil, se přinutil posléze prodlévat ve stejnorodém okolí. Vidí tytéž chyby na svých bližních, i když jsou u nich menší, neboť se vzrůstající vzdáleností od něj pozvolna slábnou. Své chyby tedy vidí u druhých, ačkoliv u něj jsou přítomny v mnohém větším měřítku. Stejně tak, vezmeme-li si i další běžné rčení: "Miluj bližního svého jako sebe samého" a "Co nechceš, aby druzí činili tobě, to nečiň ani ty jim!" Nyní se již sami zahloubejte do tohoto biblického citátu a sami jasně pochopíte skutečnou pravdivost všeho, co říká.

Zatím se ještě stále pohybujeme v okruhu jednotlivého člověka a jeho zpětných účinků na něj. Ale pojďme o kousek dále. Jelikož člověk není na této Zemi pouze jeden - a myšlenky má každý - je do stvoření vysílána spousta myšlenek. Opět se navzájem přitahují jako "atomy" a v žádném případě se nemísí. Takto vytvářejí celé "centrály, shluky", můžeme také klidně říci celé světy stejnorodých myšlenek (říkáme jim myšlenkové centrály). Protože má každá myšlenka určitou formu, to znamená má určitý tvar podle svého druhu, vytváří podle svého vzoru na místech k tomu určených města a krajiny a vůbec vše, co je nám z běžného života známo. Jelikož je ale těchto myšlenek velmi mnoho druhů, od krásných až po naprosto ohyzdné, tvoří se mnoho různých stejnorodých světů, se kterými jsme spojeni onou "gumovou šňůrou".

Nyní si možná řeknete, vždyť výše je psáno, že "gumová šňůra" musí přece zaniknout, když se nám to, co na ní viselo, vrátilo zpět na "naší hlavu"?! Ano správně! Bylo by to tak, kdyby se však jednalo pouze o jednotlivou myšlenku. Avšak žijeme-li v určitých myšlenkách neboli stavech, pak jsme spojeni s oněmi útvary stále novými a novými šňůrami. V podstatě celými lany! A to je ten problém, neboť stále znovu a znovu navazujeme nová vlákna (šňůry) ještě dříve, než se ta dřívější mohla rozvázat! Nezlepšíme-li své jednání, jsou-li vlákna temného druhu, je náš život jedno jediné utrpení. Jsou-li tato vlákna naopak světlá, pak prožíváme jednu jedinou a stálou radost a štěstí!

Mluvili jsme o myšlenkách! Avšak lidová moudrost praví, že: "Jací jsme, tak i myslíme, a jak myslíme, tak také jednáme!" Zde jsme u kořene věci! "Automobil jezdí tak, jakého řidiče má!" Jelikož naše tělo, k němuž patří i mozek, tedy i myšlení, je pouze jakési vozidlo v této hmotnosti pro řidiče, kterým je náš duch! Duch, to jsme my!!! Nemůžeme se tedy vymlouvat, že to udělala naše ruka či noha, stejně tak nemůžeme říci, že automobil jede jiným směrem, než chce řidič! Podle jízdy poznáte bezohledného řidiče, nebo také řidiče zodpovědného, snažícího se neporušovat dopravní předpisy. Stejně tak i člověka podle toho, jak se chová. Buď snažícího se plnit Boží Zákon, nebo bezohledného, snažícího se pouze prosazovat vlastní vůli a chtění na úkor svých bližních.

Znamená to však, že mozek a tím i z něho vzniklá myšlenka, která patří k tělu, není určující pro vznik dobra nebo zla, ale je to duchovní chtění! Tedy duch = člověk sám! Neboli "chtění řidiče" jet tím či oním směrem! Chtění člověka má ještě větší sílu než síla myšlení a síla myšlení než síla hmotného těla! Proto i toto duchovní chtění vytváří celé jemnohmotné světy, které se co do krásy či ošklivosti téměř nedají srovnat s myšlenkovými obrazy!

Zamyslíte-li se, vidíte, že se stále opakuje stejný a týž obraz! Ano, je tomu tak! I když stále se vzrůstajícími silami vzájemného působení. Mluvili-li jsme o takzvaných "gumových vláknech" u myšlenek, tak zde se již jedná o neroztržitelná vlákna nebývalé pevnosti a pružnosti, samozřejmě s dalekosáhlými následky!!! Do těchto jemnohmotných světů přichází člověk sám po své fyzické smrti po odložení těla. V těchto jemnohmotných světech se vlivem nesprávného chtění lidí utvořily oblasti zla, nenávisti, závisti a všech temných vlastností lidí, které lidé nazývají PEKLEM!!! Peklo je tudíž skutečností, kterou budou muset prožívat všichni, jejichž vlákna jsou s těmito oblastmi spojena. Po jejich smrti, když se odloučí od svých těl, ztrácejí možnost se držet na zemi, a proto jsou těmito vlákny taženi do těch oblastí, kam podle svých skutků náleží - podle toho, který zlý či dobrý skutek neboli vlastnost z nich září nejsilněji!!!

Vzpomeňte si, již jsme o těchto vlastnostech mluvili ve spojitosti s lidmi na zemi. Je to stále dokola, stačí jen důkladně přemýšlet a vše se před vámi rozzáří v plné prostotě pochopení a jasného prožití. Jak se říká, páska vám spadne z očí, přes kterou jste jako přes šupiny neviděli ničeho. Pak se vám teprve může dostavit prožití ZÁKONA STEJNORODOSTI!!!

Od té chvíle uvidíte všude kolem sebe vše jasně a zřetelně, budete moci předvídat jakékoliv dění kolem vás, neboť budete skrze tento Zákon vidět do budoucnosti! Moc vám přeji, abyste jej poznali v jeho jednoduchosti a prostotě působení. Pak sami skloníte svůj zrak a vaše oči zaplaví slzy, tentokráte však ne slzy bolesti, ale slzy štěstí! Od té chvíle si můžete vědomě řídit celý svůj pozemský život a již nebudete jen postrkováni jednou tam, jindy na druhou stranu života! Procitněte a váš duch již nikdy nebude chtít nic jiného než dobro pro ostatní a tím i pro sebe! Tak se teprve stanete těmi, kterými jsme my všichni měli být již dávno!

http://ao-institut.cz/