Nosné duchovné články tohto blogu obsahovo korešpondujú s dielom "Vo Svetle Pravdy", ktoré je vrcholom duchovného poznania na Zemi

Poslouchejte nové internetové rádio s hodnotným obsahem, jehož motto zní:
Věřme, že bude lépe a dělejme věci tak, aby lépe bylo!

Chcete mať ľahkú smrť?

5. ledna 2015 v 8:35 |  Zákony stvorenia
Smrť je istota, s ktorou musí každý z nás počítať. Zaručená istota, ku ktorej sa každým dňom čoraz viacej približujeme. Žiaľ, ľudia sa problematikou smrti vo vzťahu k sebe samým príliš nezaoberajú a začínajú na ňu myslieť až vtedy, keď sa priblíži ich čas. Potom však už býva zväčša neskoro zmeniť niečo na jej priebehu a zásadným spôsobom ovplyvniť to, či bude ľahká, alebo či budeme musieť podstúpiť ťažký a zúfalý smrteľný zápas. Komu to nie je ľahostajné, mal by preto už teraz začať žiť tak, aby jeho smrť mohla byť ľahká.


Našu problematiku si priblížme na dvoch príkladoch, a síce na človeku materialistickom a ateistickom, čiže človeku presvedčenom o tom, že po smrti už nič nie je a na človeku idealistickom, čiže presvedčenom o existencii života po smrti.

Materialista a ateista verí len vo svoj krátky pozemský život. Nič iného pre neho neexistuje. Dokonca ani vo svojich myšlienkach neprekračuje hranice hmotného sveta, pretože vo svojom vnútri sa zaoberá iba tým, čo je podľa neho reálne a čo teda má nejaký význam a nejakú cenu. Svojim jednaním i všetkým svojim myslením je preto pevne pripútaný na svet hmoty. Na svoje bytie v hmotnom svete, ktoré podľa neho smrťou končí.

Tejto jeho základnej filozofii je prispôsobený celý jeho život a od nej sa odvíjajú hodnoty, ktorým verí. A keďže je skalopevne presvedčený, že žije iba raz je zväčša toho názoru, že si je preto treba života poriadne užiť. Že treba žiť naplno. K tomu sú však potrebné prostriedky, to znamená peniaze, ktoré mu zabezpečia prístup ku všetkým hmotným pôžitkom a radostiam, ktoré život ponúka. No a preto, aby peniaze k tomu potrebné získal, neváha mnohokrát konať nemorálne, nečestne, neľudsky a bez súcitu. Pre neho je totiž najdôležitejšie iba jeho vlastné užívanie si života. Života, ktorý si chce užiť a to o intenzívnejšie, o čo viac je presvedčený, že smrťou všetko končí.

Čas však letí, jeho pozemské bytie sa približuje ku koncu, pričom pripútanie takéhoto človeka k hmotnému svetu je obrovské, pretože ho svojim myslením a jednaním neustále intenzívne živil.

A zrazu nadíde chvíľa smrti! Prichádza smrť, ktorá mu chce všetko zobrať. Onen človek však nie je schopný myslieť inak, ako myslel po celý svoj život a preto sa svojho pozemského bytia kŕčovito drží. On nechce zomrieť. On sa nechce prepadnúť do ničoty a nebytia. O každú minútu života zúfalo zápasí.

Na jednej strane je tu teda neodvratnosť smrti a na druhej strane kŕčovité upínanie sa na hmotné jestvovanie. Čo z toho môže vzísť? Nič iného, ako ťažký, zúfalý a bezvýchodiskový smrteľný zápas. Nič iného, ako smrteľný strach pred nebytím, ktorému sa človek všemožne bráni. Takýto postoj však iba predlžuje jeho boj so smrťou, spôsobuje ťažký smrteľný zápas a bolestnú smrteľnú agóniu. Každá minúta, ktorú človek vo svojom kŕčovitom pripútaní sa na hmotný život získava sa preto stáva iba ďalšou minútou jeho agónie.

Toto však rozhodne nie je smrť ľahká a my si o tejto závažnej problematike hovoríme práve z toho dôvodu, aby čo najmenej ľudí muselo prežívať čosi podobného.

Preto sa teraz pozrime na druhý príklad a síce na človeka presvedčeného, že smrťou život nekončí. Nie je vôbec dôležité, akého je tento človek vierovyznania. Dôležité je, že verí v pokračovanie života po smrti a že jeho viera je naozaj reálna a teda reálne ovplyvňujúca jeho doterajší život.

Ak totiž človek naozaj veril, že smrťou život nekončí, ale ďalej pokračuje, musel si byť vedomý i určitej zodpovednosti, ktorá z toho vyplýva a na základe ktorej bude od neho na druhej strane požadované zúčtovanie všetkých jeho činov. Veľké účtovanie nie len za jeho činy, ale ja za jeho slová a myšlienky.

Lebo skutočná viera v život po smrti je spojená so Spravodlivosťou, pred ktorej tvár raz predstúpime. Takéto niečo však od človeka doslova vynucuje určitú výšku morálnej a etickej kvality života. Človek už totiž nemôže jednať nemorálne, nečestne, nespravodlivo, neľudský a bez súcitu voči ostatným keď vie, že jeho pozemské bytie raz skončí a on bude musieť predstúpiť pred Spravodlivosť, ktorej sa bude musieť zodpovedať zo všetkých svojich slov, myšlienok a činov.

Takýto človek síce užíva vecí hmotných, užíva svojho pozemského života, avšak nie je ku nemu tak kŕčovito pripútaný a veci, či pôžitky hmotného druhu nie sú pre neho jedinou prioritou.

V určitom zmysle stojí nad vecami a má nad nimi nadhľad pretože vie, že všetko hmotné bude raz musieť tu na zemi zanechať. A preto nestojí o to, aby sa kvôli hmotným a pominuteľným veciam vnútorne zaťažoval nečestnosťou, nespravodlivosťou, neľudskosťou, sebeckosťou a bezcitnosťou. Lebo v hodine svojej smrti bude musieť všetko hmotné zanechať tu na zemi a tam na druhý breh si bude môcť vziať so sebou iba svoju čestnosť, dobrosrdečnosť, ušľachtilosť, spravodlivosť, ľudskosť a súcitnosť. Hmotné totiž zostane tu v hmote. Jedine to duševné, tie duševné kvality a hodnoty, ktoré sme sa snažili žiť zostanú našim majetkom. Zostanú pokladom našich duší, ktorý nám nikto a nič nemôže vziať. Ani smrť!

Ako bude teda prebiehať zomieranie takéhoto človeka? Bude viac menej bezbolestné, pretože duša dotyčného bola zvyknutá na nadhľad nad vecami i nad životom. A preto aj teraz, v hodine smrti bude mať určitý nadhľad, a to dokonca aj nad svojou vlastnou fyzickou smrťou. Bude si totiž vedomý toho, že smrť je len brána, cez ktorú treba prejsť o inej roviny bytia.

Takýto človek bude brať svoju smrť ako prirodzenú skutočnosť, na ktorú je pripravený a počíta s ňou. Jeho vnútro, jeho duša preto nebude mať problém odpútať sa od zomierajúceho tela, trpiaceho bolesťou. Duša takého človeka sa teda rýchlo odpúta od fyzickej schránky, pretože na nej až tak kŕčovito neľpie. A z tohto dôvodu ani nebude pociťovať fyzické bolesti a strasti zomierania.

Treba však podotknúť, že u človeka, ktorý je presvedčený že smrťou život nekončí musí ísť o skutočné, úprimné vnútorne presvedčenie. Vnútorné presvedčenie, ktorého dôsledkom bol čestný, spravodlivý a ušľachtilý život, ako i živé presvedčenie o reálnosti existencie inej roviny bytia, do ktorej vstupujeme svojou smrťou.

Na tom, aký je náš najvnútornejší pohľad na život a aká z neho vyplýva naša základná životná filozofia teda záleží akým spôsobom bude každý z nás zomierať. Tým totiž, čo skrývame v hĺbke svojho vnútra určujeme, aká bude naša smrť. Či ľahká, alebo ťažká. Či to bude plynulý prechod do inej roviny bytia, alebo bezvýchodisková smrteľná agónia naplnená strachom pádu do priepasti nebytia.

Človek by preto mal usilovať žiť svoj život správne a napĺňať ho pravými hodnotami ak chce, aby jeho smrť bola naozaj ľahká a bezbolestná. Miera jej bezbolestnosti totiž záleží do nášho životného príklonu k skutočným hodnotám, ako i od miery nášho presvedčenia o realite existencie po fyzickej smrti.

M.Š. spolupracovník časopisu "Pre Slovensko"
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 racio racio | E-mail | 7. ledna 2015 v 10:10 | Reagovat

Žijeme len raz

Zrejme stojí za to, trochu sa zastaviť v životnom zhone a porozmýšľať, pomeditovať nad najväčším zázrakom prírody, keď vhodná skupina atómov, buniek, určitý organizmus, začne vnímať samého seba a svoje okolie, mať vedomie – žiť.

Schopnosť organizmu vnímať seba, okolie, žiť, v najširšom slova zmysle, je tým zázrakom prírody, ktorý mám na mysli a súčasne upriamujem svoju pozornosť  na  zánik tohto fenomenálneho zázraku prírody smrťou.

Smrť je prirodzenou súčasťou života spojenou s jeho zánikom, ak mal pôvodne akúkoľvek formu, či už to bola rastlina, živočích, alebo človek a predstavuje pre človeka,  ale aj pre ostatné živé tvory neblahú, neželateľnú, ale nevyhnutnú skutočnosť.  A práve v záujme odvrátenia, alebo aspoň akéhosi pozitívneho riešenia, či zmiernenia  tejto  neblahej skutočnosti, sa od nepamäti pokúša ľudský intelekt vymýšľať hypotézy a teórie, riešiace tento problém, problém života a smrti.

Otázkou života a smrti sa prioritne zaoberajú náboženstvá, ktoré predpokladajú existenciu akejsi nehmotnej večne jestvujúcej duše, ktorá pri smrti opúšťa hmotné telo. Nie je tu jednomyseľnosť, čo sa týka duše. Hinduistické a budhistické náboženstvá priznávajú dušu všetkým živým tvorom, zatiaľ čo semiti, kresťania, moslimovia, len človeku. Rozdielne učenia sú aj o posmrtnom stave duše. Ak novšie náboženstvá vymysleli pre dušu večný, blahobytný pobyt v nebi, alebo rovnako trvajúce zatratenie, tie staršie, predpokladajú, sľubujú, reinkarnáciu – znovuzrodenie.

Aj keď nejestvujú relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali náboženstvami sľubované posmrtné stavy nášho vedomia, či duše, väčšina ľudí prijíma vo forme viery to, čo učia jednotlivé náboženstvá.

Je tu ešte skupina nenábožensky orientovaných ľudí – ateistov, agnostikov, skeptikov, ktorí predpokladajú, že život je jednorázový, neopakovateľný prírodný jav, končiaci zánikom biologickej formy aj vedomia.

Podrobme dialektickému skúmaniu jednotlivé pohľady, názory, na život a predpokladané posmrtné stavy. V prvom rade by bolo potrebné sa  vysporiadať  s pojmami duša a vedomie. Náboženstvami je pojmom duša označovaná, definovaná, nehmotná, duchovná, nesmrteľná časť ľudskej bytosti. Pojmom vedomie označujeme schopnosť organizmu vnímať seba a svoje okolie v najširšom slova zmysle. Nikto nebude namietať proti konštatovaniu, že v prvých dňoch , týždňoch ba aj roku po narodení, bolo naše vedomie dosť vágne, nerozvinuté a vyvíjalo sa, zrelo, s vývojom nášho tela, hlavne mozgu, jeho schopnosťou pamätať si a nepopierateľne táto schopnosť zánikom, smrťou ľudského tela, nezvratne zaniká, lebo zaniká aj pamäťové médium – mozog.

Že živý organizmus má individuálne rozvinuté vedomie, dokazujeme svojou existenciou, ale že má dušu, ako to prezentujú svojim veriacim  náboženstvá je rozporné v tom, že je chápaná ako nehmotná, duchovná, večná substancia, ktorej jestvovanie môžeme prijať len cez náboženskú vieru, lebo naše psychologické, biologické a fyzikálne poznanie takúto substanciu nepozná a ani nevie indikovať v ľudskom organizme rovnako, ako aj nadprirodzený svet duchov, nebo, peklo a zdá sa, že boli účelovo vymyslené k ovládaniu, strašeniu a moralizovaniu ľudí. Z uvedeného sa dá usúdiť, že je neracionálne predpokladať jednak jestvovanie duše a aj jej posmrtný stav blaženosti, či zatratenia.

Skúsme podrobiť analýze, názor veriacich v reinkarnáciu, ktorá je spájaná s vytváraním si karmy – zásluhovosti, determinujúcej nasledujúci zrod a život, a porovnať ho s názorom ateistov a skeptikov, že žijeme len raz. Opäť budem vychádzať z reality. Dokázateľne, ak by malo byť reálnym faktom naše opätovné zrodenie a zomieranie, potom nikto z nás si  nepamätá svoj predchádzajúci život, pretože ak ho žil, tak jeho smrťou zanikli aj jeho mozgové pamäťové bunky  a je tu teda stav vnímania súčasného nášho bytia, ako by bolo prvé a rovnako aj tie predchádzajúce a nasledujúce životy by sme prežívali rovnako. No pozitívne v tejto filozofii je to, že zásluhovosť, karmu pre nasledujúci život si vytvárame v súčasnom živote podľa  pravidla: čo sme siali, činili iným teraz, budeme žať v nasledujúcom živote my sami.

Z predchádzajúcej analýzy vyplýva súlad s tým, ako ponímajú život a smrť sekulárni humanisti, že ho vnímame , žijeme, ten súčasný, len tento jediný raz. Či podmienky pre jeho prežitie boli náhodné,  alebo determinované karmou z predchádzajúceho života nie je podstatné, ale zdá sa byť rozumné žiť tu a teraz, čo najšťastnejšie, vzájomne si neubližovať, rozvíjať si vedomie vzdelávaním a byť kreatívny aby sme neužitočne , nešťastne, nepremrhali ten jedinečný zázrak prírody – život.
Ten život, ktorý dáva opodstatnenie celému vesmíru, ktorý by nemal bez inteligentného pozorovateľa žiadny zmysel.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama