Všetky nosné články tohto blogu obsahovo korešpondujú s knihou kníh a korunou duchovného poznania - veľkolepým dielom "Vo Svetle Pravdy"

Nenávratné sekundy

31. března 2012 v 10:19 |  Český inštitút
Nedávno som mal urobiť niečo, na čo som mal presne vymedzený čas. Záležalo na každej minúte, dokonca i sekunde, a preto som musel mať hodinky položené pred sebou a sledovať sekundovú ručičku, aby som nepremeškal stanovený čas.


Ako rýchlo tie sekundy letia! - uvedomil som si pri pohľade na hodinky - ako rýchlo plynú za sebou! A s každou z nich sa nenávratne stráca časť nášho života.

Všetci máme pre svoj pozemský život vymeraný čas, ktorý sa nám s každou sekundou kráti. Jedna sekunda za druhou letia do nenávratna a my nevieme dňa ani hodiny, kedy budeme z tohto sveta odvolaní. Môže to byť dnes alebo zajtra, o rok či o niekoľko rokov, nikto z nás to nevie presne. Je nám však jasné, že všetci máme čas na svoj pobyt na Zemi presne vymedzený a tento čas sa s každou sekundou skracuje, s každou sekundou nás približuje k okamihu odchodu.

V živote človeka ubehne detstvo, za ním mladosť a staroba sa priblíži skôr, ako sa nazdáme. Človek počíta prežité roky. Prepočítajte si však, koľko dní je ukrytých v tých uplynulých rokoch, koľko hodín prešlo v toľkých dňoch, koľko závratných státisícov sekúnd odtikalo už na ciferníku vášho života.

Vieme s nimi dobre hospodáriť? Využili sme ich naplno a účelne plnením všetkých povinností, ktoré máme voči svojmu Stvoriteľovi, voči sebe i celku?

Vykonali sme poctivo všetko, čo sme vykonať mohli? Nepremárnili sme zbytočne žiadnu z unikajúcich sekúnd?

Nevieme, koľko času nám ešte ostáva. Nevieme, kedy nás Boh odvolá, preto sa treba nad tým o to vážnejšie zamyslieť a poctivo, pravdivo si na to odpovedať.

»Čas sú peniaze« - hovorí staré porekadlo. Týmto porekadlom sa riadia všetci, ktorí konajú len podľa toho, koľko im čo vynesie, koľko zarobia, aby rozmnožili svoj materiálny majetok a mohli si zaobstarať všetok blahobyt a čo najväčšie pohodlie. Ale náhle príde chvíľa, keď musia všetko zanechať tu a odísť. Mnoho ľudí si uvedomí až vo chvíli odchodu, že nekončiacim sa zhonom premárnili život, pretože v neutíchajúcich starostiach o majetok, peniaze, postavenie či rozptýlenie nedokázali urobiť nič pre svoju dušu.

A predsa starosť o vlastnú dušu má byť našou prvou starosťou. Nestačí, ak začneme o svojom živote a jeho duchovnej podstate uvažovať až na jeho konci. Neustále treba mať na pamäti svoju dušu a plniť všetky povinnosti, ktoré voči nej máme; vykonať čo najviac pre svoj duchovný život. Život duchovný je život večný, a preto je neporovnateľne dôležitejší ako náš celý hmotný život, ktorý je len dočasný.

Pre náš duchovný život bude oveľa prínosnejšie, ak sa budeme riadiť porekadlom: »Pracuj, ako keby si chcel žiť večne a modli sa, ako keby si mal zomrieť dnes!«

A opäť zdôrazňujem: Nestačí sa modliť len preto, aby som sa modlil a modlitbu odriekal. Je nevyhnutné modliť sa precítene. Ak sa modlím s úmyslom, aby som v modlitbe prosil o splnenie svojich prianí, tak ani táto modlitba nie je tou pravou modlitbou, akú Pán od nás požadoval. Ak sa teda nedokážeme inak modliť, nemôžeme o sebe ani tvrdiť, že sme užitočnými služobníkmi Božími.

Potom sa stáva, že aj v hodinách modlenia sa utekajú sekundy naprázdno.

Rýchle tempo sekundovej ručičky je pre nás večnou pripomienkou, aký neúprosne rýchly a nenávratný je spád celého života na Zemi. Bude nás neustále nabádať, aby sme žili tak, aby sme v danom čase vykonali čo najviac dobra a týmito dobrými skutkami si zhromažďovali nepominuteľný poklad pre svoj večný život, o ktorý nás nemôže pripraviť nikto a ktorý nás bude sprevádzať v našom záhrobnom živote. Poklad našich dobrých skutkov - to je ten jediný poklad, ktorý si po svojom odchode z pozemského života vezmeme so sebou, aby tvoril základ nášho blaženého duchovného života.

Snažte sa preto každý deň vykonať aspoň jeden dobrý skutok. Naučte to aj mládež, aby sa aj ona oslobodila od svojho sebectva a dokázala sa zamýšľať nad potrebami iných a pomáhať všade, kde pomôcť môže. Dobrými skutkami netreba okúzľovať či ohurovať. Dobré skutky nepotrebujú svedkov a pozorovateľov, ktorí by sa prizerali a odmeňovali slovami chvály, vďaky a uznania. Najkrajšou odmenou je vždy vnútorné naplnenie z vykonaného dobra, pretože konaním dobra budujete najistejšie Kráľovstvo Božie tu na Zemi. Čím viac lásky dokážete rozsievať okolo seba, tým rýchlejšie dôjdete potom do Kráľovstva Božieho.

Mnohí ľudia sa vyhovárajú, že nemajú čas uvažovať o podobných veciach a konať dobro pre niekoho iného, lebo majú dosť svojej práce. Aká biedna je takáto výhovorka! Veď pracovať musíme všetci a záleží len na nás, aký postoj zaujmeme k všetkým našim úlohám a povinnostiam. Boh povedal už Adamovi: »V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb.«

Ale ani pri svojej práci nesmieme zabúdať na svoju dušu, ktorá žije večne, rovnako ako kvôli svojmu dočasnému životu nesmieme zabúdať na život večný.

Človek si často myslí, že sa jeho povinnosti končia tým, že si odpracoval svoje hodiny, alebo lepšie povedané, že určené hodiny strávil pri práci, bez ohľadu na to, ako pracoval a či si svoju úlohy vykonal naozaj poctivo. Je veľkým omylom takto hodnotiť svoje povinnosti. Vykonávať prácu ledabolo, bez lásky, pracovať nepoctivo či dokonca prácu len predstierať, aby nejako ušiel čas a mohol som dostať mzdu za hodiny strávené pri takzvanej práci, je strašná nepoctivosť a veľké previnenie! Taký človek raz pocíti na sebe - a možno veľmi tvrdo - následky svojej nepoctivosti. Ľudia správne hovoria o takýchto pracovníkoch, že kradnú čas Bohu. V skutočnosti kradnú čas sami sebe, pretože tým márnia drahocenné sekundy, ktoré nenávratne unikajú. Pritom sa však títo a im podobní ľudia najviac sťažujú, ako zle sa im darí, že ich neustále prenasleduje nejaké utrpenie. Neuvedomujú si, že to všetko je práve dôsledok ich nečestného, nepoctivého postoja k práci, že je to trest za hriešne premárnené sekundy, za nesplnené úlohy, ktoré im boli dané.

Oveľa lepšie si počína ten, kto pre svojho zamestnávateľa pracuje poctivo, ako najlepšie vie. Jeho prácu sprevádza uspokojenie, vo svojom vnútri nachádza pokoj, pretože užitočne využíva čas, ktorý bol vymeraný pre jeho pozemský život. Jeho práca má hodnotu modlitby, pretože prináša úžitok iným, užitočne slúži celku, napĺňa Boží Zákon. Pre takéhoto človeka práca nie je záťažou, ale radosťou, ktorá ho robí šťastným.

Ak do svojej práce vložíte pár slov modlitby, ak si pripomeniete je vyšší zmysel a obrátite sa o pomoc smerom hore, tak si môžete zvoliť akékoľvek slová a ich účinok určite pocítite. Stačí povedať: »Pane, chcem všetko robiť pre Teba, prosím, pomôž mi!« A iste pocítite, že pomoc a posila sa v nejakej forme dostaví pre každého, kto sa naozaj snaží, aby užitočne naplnil plynúce sekundy.

Je mnoho ľudí, ktorí vo svojom každodennom živote pri celkom obyčajnom zamestnaní naplno zužitkujú každú sekundu. Ani si to neuvedomujú, ale ani by nemohli inak. Nech už je ich povolanie akékoľvek, sú vždy veľmi užitočnými členmi spoločnosti, pretože oveľa dôležitejšie ako to, čo robím, je otázka - ako svoju prácu vykonávam.

Keď budeme pozorovať dvoch ľudí pri tej istej práci, rýchlo postrehneme rozdiel, ktorý spočíva práve v ich vnútornom postoji k práci samej. Jeden uhundraný, nevľúdny, neochotný povedať o slovo viac než musí, vykonáva svoju povinnosť len v najužšom rámci a nedbá na to, čo nie je priamo predpísané ako pracovná náplň. Druhý - a tým druhým môže byť každý, kto chce a má trochu dobrej vôle - nájde mnoho drobných príležitostí, aby prejavil nielen dobrú náladu a ochotu vyhovieť druhým, ale aby bol naozaj užitočný. Uveďme ako príklad sprievodcu vo vlaku. Koľkými malými službami sa môže zavďačiť starším ľuďom, ktorým pomôže nastúpiť alebo vystúpiť; ľuďom, ktorí sa ponáhľajú, keď im zlomyseľne neujde pred nosom, vidiac, že už-už dobiehajú; dohliadne na to, aby vo vozni zbytočne nestála žena s malým dieťaťom; poradí, kde treba vystúpiť, kadiaľ ísť - skrátka, mnohými drobnosťami pri vykonávaní svojej služby sa zamestná tak, že jeho sekundy neutekajú márne. Aj keď sú to niekedy maličkosti, ktoré zdanlivo nestoja za reč, ide predsa len o dobré skutky, ktoré v ňom musia vyvolať pocit vnútorného naplnenia z dobre vykonanej práce, správne využitým časom, stráveným v službe.

Podobne ako sprievodca má každý rovnaké možnosti pri svojom povolaní. Aj na takých miestach, kde by sa mohlo zdať, že tam zhovievavosť, ochota a dobrota nie sú na mieste, bude mať dobrý človek dostatok príležitostí, aby navonok prejavil svoje dobré jadro bez toho, aby sa dostal do rozporu so svojimi povinnosťami. Strážnik poriadku môže čo-to prehliadnuť, nemusí vždy hneď pokutovať či udávať. Ušetrí tým mnoho zbytočnej práce svojím nadriadeným a mnoho nepríjemností tým, ktorých kvôli maličkosti udal. Aj policajný úradník, či dokonca sám sudca, môže pri vykonávaní svojej povinnosti urobiť veľa dobrého, ak má srdce na pravom mieste a je si vždy vedomý toho, že svoj čas vo funkcii má vyplniť tak, aby bol užitočný pre každého, s kým sa stretne.

Ak sudca úmyselne hľadá pri vyšetrovaní niečo, na základe čoho by obvinenému udelil čo najvyšší trest, nekoná nikdy správne, nehovoriac o tom, že pre svoj duchovný život a pre svoju dušu takýmto spôsobom nič nezíska. Ani sudca nesmie zabúdať, že hlavným sudcom je Boh, Súd Boží, ktorý bude raz súdiť aj jeho konanie. »Nesúďte, aby ste neboli súdení!« - povedal jasne Pán. Mnoho sudcov už pochopilo svoju úlohu a dnes chápu, ako majú súdiť. Hľadajú v prvom rade také paragrafy, ktoré sú v súlade so Zákonmi Stvorenia a ktorými by súdenému mohli trest uľahčiť a zároveň ho priviesť k vyššiemu poznaniu, prípadne ho i oslobodiť bez toho, aby sa pritom prehrešili proti svojím povinnostiam. Takí ľudia vypĺňajú plynúce sekundy správne a dobre pracujú pre svoj duchovný, večný život.

Aj policajní úradníci, ktorý v ťažkom období počas svetovej vojny dokázali zachrániť našich ľudí pred potupnou smrťou obesením, na ktorú boli vopred odsúdení vyššími predstaviteľmi, si dobre plnili svoje úradné povinnosti. Až neskôr sa ukázalo, že tým vykonali veľké dobro, a to nielen pre dotyčných jednotlivcov, ale aj pre celok a pritom si zachovali čisté svedomie. Najviac tým však urobili pre svoj duchovný život, na ktorý nesmieme nikdy zabúdať.

Veď platí, že čokoľvek robíme pre druhých, robíme v skutočnosti pre seba a za všetky svoje činy nesieme plnú zodpovednosť jedine my sami, bez rozdielu, či sme ich vykonali v súkromí, alebo vo svojom povolaní!

V každom povolaní, v každej chvíli sa ponúka príležitosť urobiť niečo, čím obohatíte svoju dušu a priblížite sa Kráľovstvu Božiemu. Veľmi sa mýlia tí, čo sa domnievajú, že sa nemusia starať o to, aby naozaj čo najlepšie využili každú sekundu, ktorá v ich živote nenávratne prchá preč. Zmysel života a využívanie stanoveného času chápu nesprávne, ak sa starajú len o to, kde a ako si čo najlepšie užiť všetko, čo sa užívať dá, kým príde smrť, ktorou sa, podľa ich mylných predstáv, všetko končí. Takí ľudia sú naozaj poľutovaniahodní, dosiaľ duchovne neuvedomelí, pretože ani netušia, prečo žijú a čo je ich úlohou v tomto dočasnom pozemskom živote. Nevedia, že tu majú zbierať skúsenosti, zdokonaľovať sa, aby vo svojom vývoji pokročili vpred, a preto nechávajú hriešne plynúť sekundu za sekundou. Tak prejdú celým životom bez úžitku pre seba i pre iných, naprázdno a slepo, keďže nespoznali skutočnú hodnotu dobra.

Každý si sám vytvára svoj osud. Vytvárame si ho každou myšlienkou, každým slovom, každým skutkom. Za všetko, čo vykonáme, dostaneme zaslúženú odmenu. Každé dobro, ktoré sme vykonali, bude rovnako ako každé spáchané zlo spravodlivo vyúčtované, a tomuto vyúčtovaniu neujde nikto, nech zaujíma akékoľvek postavenie. Ak sa správne naučíme hodnotiť dobro, naučíme sa tiež vážiť si každú príležitosť na jeho vykonanie. Naučíme sa potom využiť čas, nám určený, tak, aby drahocenné sekundy naozaj nevyšli nazmar. Prečo by človek, ktorý raz prišiel k tomuto poznaniu, neurobil všetko pre ich využitie? Prečo by mal byť človek sám sebe nepriateľom a pripravoval sa o to najcennejšie, čo mu Boh poskytuje - o spokojnosť, pokoj a mier duše, zdravie, šťastie a Božie požehnanie?

O toto všetko sa pripravuje každý, kto ľahkomyseľne márni hodiny a s nimi i celé roky svojho života, hoci sa v ňom chvíľami vystrieda radostné opojenie i krátkodobé úspechy. To všetko je len pozlátko bez skutočnej hodnoty, pretože pravé Božie požehnanie môže dosiahnuť len ten, kto úprimne hľadá Kráľovstvo Božie na Zemi a Jeho Spravodlivosť. Len tak toto Kráľovstvo aj buduje a všetko ostatné mu bude pridané.

Niekto hľadá svoje šťastie v bohatstve či záhaľke a neštíti sa ani podvodu, len aby poriadne zarobil a ľahko žil. Keby však pozornejšie sledoval beh svojho života, iste by zistil, že jedna nečestne získaná koruna pripravila ho na druhej strane o celé tisíce a jeden premárnený deň sa nakoniec premenil na roky. Ľudia budú oveľa šťastnejší, keď konečne pochopia, že šťastie nespočíva v peniazoch, za ktoré si možno všetko kúpiť. Veď stačí len choroba, ktorá ich razom presvedčí o nemohúcnosti peňazí a urobí z nich ľudí skrúšených, pretože z tisícky predchádzajúcich prianí im ostane len jedno jediné, a to - aby boli opäť zdraví.

Je potrebné nájsť pravú cestu životom, na ktorej by boli peniaze pre nás prostriedkom a nie celoživotným cieľom. Náš hmotný život nás nesmie svojimi starosťami spútať tak, aby sme nemali čas myslieť na duchovnú podstatu svojho života a zanedbávali ju. Zakaždým to býva inak, zakaždým sa nám v inej forme naskytuje príležitosť urobiť niečo dobré, čím by sme prospeli celku a tým aj sebe. Treba byť neustále na stráži, aby sme tieto príležitosti nepremárnili, pretože s unikajúcou sekundou uniká aj vhodný okamih, ktorý sa už nikdy nevráti späť. Vedomie plynúcich sekúnd a neistota, koľko nám ich ešte ostáva do nášho odchodu, nás prinúti urobiť pre svoj duchovný život čo najviac. S týmto vedomím budeme všetci žiť tak, aby sme boli v každom okamihu pripravený na svoj odchod z pozemského života. Staneme sa ochotnými služobníkmi Božími a budeme sa úprimne tešiť z každej dobrej služby, ktorú vykonáme pre iných. Toto rozšírenie záujmu o iných odvráti našu pozornosť od upriameného záujmu a starostí o seba samých, čo bude zase len pre naše dobro. Získame tým pokoj, zachováme si zdravie, predĺžime si život, aby sme mohli, pokiaľ možno čo najdlhšie, slúžiť iným.

Naplňte všetky sekundy, vám darované, láskou a dobrými skutkami a nebudete sa musieť s hrôzou pozerať na ciferník svojich hodín, ktoré neúprosne pokračujú vo svojom behu a nikdy sa nevrátia späť. Tej hrôze a úzkosti prepadá len človeka žijúceho prázdnym životom, neužitočne a sebecky, keď sa sem-tam povznesie nad svoju povrchnosť a prázdnotu a zadíva sa vpred, do neznáme, nevediac, čo ho tam čaká. Ako neužitočný služobník môže taký človek očakávať, že bude čoskoro odvolaný a bude sa sem musieť dlho vracať, kým nenahradí všetky predtým ľahkomyseľne premárnené sekundy svojho života. Možno budú jeho návraty spojené s veľkým utrpení, aby touto formou odčinil zameškanie všetkých príležitostí, ktoré mu boli dané na to, aby konal dobro. Hrozí mu aj nebezpečenstvo, že sa zapletie tak, že mu už neostane dosť času na to, aby sa vyslobodil zo smrtiaceho objatia hmoty, ktorá sa každým dňom čoraz viac približuje k svojmu koncu.

Nenávratne plynúce sekundy nás všetkých volajú do služieb Božích. Volajú a zároveň varujú, najmä v práve nadchádzajúcej dobe, ktorá je miliónkrát dôležitejšia ako bola celá doba od príchodu Ježiša na svet až po dnešok, pretože je to doba celkového zúčtovania s nami všetkými Táto doba bude nemilosrdne stíhať všetkých, ktorí premárnili svoje minúty a sekundy a nepripravili sa poriadne na veci nasledujúce.

Pre nás, ktorí sa k tomuto veľkému zúčtovaniu teraz približujeme, je dvojnásobne dôležitejšie si uvedomovať, aký prudký je let sekúnd, ako rýchlo sa kráti obdobie príprav, aby sme sa aspoň v poslednej chvíli obrátili a dobre využili svoj čas, aby nás náhlivo sa blížiace udalosti nezastihli celkom nepripravených. Ak to učiníme včas a vhodným spôsobom, vyhneme sa tým pohrome a budeme môcť tým druhým, menej šťastným, dať svojím životom príklad a ukázať im, ako majú užitočne žiť, ako majú správne využívať každú sekundu pre dobro všetkých.

Prajem vám i sebe, aby nás Boh všetkých osvietil pravým poznaním, aby sme všetci pochopili účel svojho života, našli blahodarný pokoj a mier a naučili sa podriaďovať vo všetkom Vôli Božej. Potom sa nikto z nás nebude hnať za mamonou a pozemskými radovánkami, pretože všetci si budeme vedieť správne ceniť čas a využívať ho na veci užitočné, na svoje zdokonaľovanie a pre dobro iných. Každý z nás potom tiež nájde v sebe potrebný pokoj a mier.

V tomto mieruplnom pokoji sa každý naučí premýšľať o svojej duši, o večnosti svojho ducha, o večnom živote a o hodnote svojho »ja«, ktoré bude v tomto večnom živote večne existovať. Ak sa to naučíte, tak istotne nepremárnite ani jedinú zo sekúnd, ktoré tak rýchlo a nenávratne plynú preč.

Boh nám k tomu pomáhaj!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Radosť Radosť | E-mail | 31. března 2012 v 17:24 | Reagovat

Akurát Boh nikoho neodvoláva, nakoľko všetko je v naších rukách, aj to, kedy odtiaľto odídeme.....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama