Nosné duchovné články tohto blogu obsahovo korešpondujú s dielom "Vo Svetle Pravdy", ktoré je vrcholom duchovného poznania na Zemi

Poslouchejte nové internetové rádio s hodnotným obsahem, jehož motto zní:
Věřme, že bude lépe a dělejme věci tak, aby lépe bylo!

Čistá duša

14. října 2011 v 10:30 |  Na zamyslenie
Dôstojná a šľachetná ľudská veľkosť v konaní prameniaca zo skromnosti a pokory, všetko povznášajúca duchovná sila rodiaca sa z tušenia nádhery nadpozemských sfér Stvorenia - to všetko, ba ešte omnoho viac, odzrkadľuje sa v záchvevoch duševného prežívania človeka, ktorý si zachoval v životnom zápase s nízkosťou rôzneho druhu prostú a čistú dušu, nepoškvrnenú zatrpknutosťou, závisťou, pomstychtivosťou či inými negatívnymi prejavmi.


Dôležitým predpokladom, ktorý musí človek splniť, aby si dokázal zachovať čistú dušu počas svojho života na Zemi, je trvalá snaha udržiavať sa v svetlých prúdoch jemnohmotnej energie. Tieto prúdy dokážu človeka duševne vysoko povznášať i podporovať, pretože vytvárajú dôležitú protiváhu voči všetkej pozemskej nízkosti, ktorá na neho útočí, neraz aj prostredníctvom nečistého myšlienkového pôsobenia iných ľudí.

Podľa čoho môžeme rozpoznať, aké prúdy jemnohmotnej energie nás ovplyvňujú, aby sme pre nevedomosť v tomto smere nemuseli byť duševne napádaní a strhávaní?

Odpoveď na túto otázku nie je ťažké nájsť, práve naopak. Najskôr však musíme byť schopní nahradiť svoje zažité plytké uvažovanie prísnym pozorovaním svojho správania sa v maličkostiach všedného dňa. Totiž práve podľa nášho celkového správania sa a podľa našich postojov k jednotlivým životným situáciám možno vždy presne v následkoch spoznať aj duševné naladenie, v ktorom sa nachádzame. Význam týchto slov si priblížme v nasledujúcich riadkoch:

Zavčas rána sa napríklad vyberieme z domu do zamestnania a len čo vyjdeme na ulicu, pocítime na sebe veľký chlad, ktorý nám prenikne až do "končekov prstov", pretože počasie sa v priebehu noci nečakane rýchlo zmenilo.

Ak v tej chvíli začneme s pocitom hnevu a roztrpčenia podráždene reptať na počasie a ľutovať sa, môže v nás práve prevládať panovačné a požadovačné duševné rozladenie, svedčiace o tom, že viac či menej podliehame nízkym druhom jemnohmotných prúdov.

Ak si však namiesto nazlostenia dokážeme ihneď uvedomiť, že problém nie je v počasí, ale v nás, pretože sme sa nevhodne a nepredvídavo obliekli, je to znamením, že sa v nás nachádza ešte živé cítenie, skromnosť i pokora. Toto živé cítenie vedie človeka totiž predovšetkým k tomu, aby si posvietil do vlastného vnútra skôr než sa rozhodne všímať si okolie či vonkajšie okolnosti.

Na tomto bežnom a zdanlivo bezvýznamnom príklade možno zistiť ešte niečo iné. Totiž človek, ktorý sa dokáže nezmyselne nahnevať na počasie pre svoju vlastnú neschopnosť predvídať základné každodenné okolnosti, dokáže sa rovnako rýchlo a nezmyselne nahnevať aj na druhého človeka, keď nespĺňa jeho osobné priania a očakávania.

Dlhotrvajúce duševné naladenie, ktoré nie je presvetlené pokojom, vyrovnanosťou a láskou, nie je vonkoncom neškodné, akoby sa mohlo zdať, pretože dotyčného človeka môže priviesť až k duchovnému zakolísaniu a nasledujúcemu pádu - k rozvratu jeho osobného života, vzťahov, ako aj k prípadným vážnym nesprávnym rozhodnutiam, ktoré pod vplyvom nízkych jemnohmotných prúdov vykoná, a ktoré môžu dokonca zmeniť jeho životnú cestu.

S istotou možno povedať, že človeka dokážu v súčasnosti oslabiť a vystaviť vplyvu nízkych jemnohmotných prúdov akékoľvek nízke pocity, sklony a vlastnosti, ktoré v sebe prechováva a ktoré ho oberajú o čistú radosť zo života. Patrí k nim okrem iného napr. panovačnosť či jej príbuzná požadovačnosť, prejavujúca sa v inteligentných a dobre maskovaných podobách.

Takmer všetky spomenuté negatívne vlastnosti pochádzajú zo zhubného semena ľudskej pýchy - nekritického povyšovania sa nad úroveň svojej skutočnej hodnoty - ktorá je dnes skrytá takmer v každom človeku.

Naproti tomu možno povedať, že snaha o získanie čistej a neskalenej radosti zo života a pravá duševná sloboda, udržiavajú človeka trvalo v povznášajúcich jemnohmotných prúdoch, ktoré podporujú všetko ušľachtilé, dôstojné a skutočne hodnotné.

Menovateľom všetkých vlastností, ktoré človeka trvalo udržiavajú v povznášajúcich jemnohmotných prúdoch, je pravá ľudská pokora. Bez nej sa človek uzatvára a oddeľuje od každej pomoci zo Svetla, hoci s ňou by mohol dokázať to najvyššie.

Ako však v sebe rozvinúť pokoru, ak sme ju dlhodobo potlačovali a neumožnili jej v dôsledku dedičného hriechu rozvinúť sa do kvetu, skrášľujúceho záhradu nášho duševného života? Možno to, čo sme v tomto smere zanedbali, napraviť ako "mávnutím čarovného prútika"?

Bolo by príjemné povedať, že to možné je. Avšak takáto odpoveď, hoci vítaná, by nebola úplne pravdivá, a preto ani prospešná.

Pokora sa totiž musí rozvinúť v ľudskom duchu nenútene a celkom prirodzene ako zákonitý následok postupného duchovného dozrievania človeka; ako následok toho, že človek dokáže stále častejšie pozdvihovať svoj zrak z prachu zeme hore - k Svetlu, aby vidiac dokonalosť veľkého diela Stvorenia, začal v ňom postupne poznávať Toho, Ktorý vo svojej Láske a Spravodlivosti doprial všetkému milostivo vzniknúť a Ktorý nad všetkým bdie. Toto poznávanie potom človeka privádza k uvedomeniu si vlastnej malosti v porovnaní s tým, čo v sebe zahŕňa obdivuhodné Stvorenie, a zároveň ho pobáda s vďakou v srdci využiť všetky svoje schopnosti na podporu všetkého tkania v ňom.

V tom tkvie pravá podstata pokory, pretože kde človek nepozdvihne svoj zrak hore a nezačne poznávať veľkosť dokonalo usporiadaného diela Stvorenia, tam nemožno nikdy skutočne spoznávať ani veľkosť Stvoriteľovu, a preto je i precitnutie k pokore už od začiatku vylúčené.
Rozvíjanie pokory si teda vyžaduje určitý čas, ktorý musí byť naplnený poctivým duchovným úsilím človeka o rozšírenie Poznania o Stvorení. Pri tom všetkom však musí človek zároveň obstáť v skúške trpezlivosti a nesmie sa nechať odradiť tým, že sa k tomu nedopracuje hneď. Bez trpezlivosti nikdy nemožno rozvinúť pokoru, pretože trpezlivosť je matkou pravej pokory.
Rozvíjanie pokory môžeme prirovnať k rozvíjaniu ušľachtilého kvetu. Podobne ako tento kvet možno podporovať tým, že ho budeme polievať vodou, tak možno kvet rozvíjajúcej sa pokory podporovať tým, že začneme uvážlivo, múdro a nezištne dávať zo seba v prospech blížnych všetko dobré, čo im môže na ich životnej ceste priniesť radu, pomoc, posilu, radosť či povzbudenie. Dávaním z toho dobrého, čo je v nás, starostlivo polievame kvet pokory, čím môže kvitnúť pre radosť všetkým.

Nemusí pritom ísť o dávanie materiálnych darov. Rovnakú hodnotu, mnohokrát dokonca vyššiu, môže mať i odovzdanie láskavého úsmevu či dobrej rady, vyjadrenej v pravý čas človeku, ktorý stojí pred vážnym rozhodnutím v živote.

Keď človek pri tomto dávaní nedbá na uznanie či pohŕdanie okolia, ale kráča nenápadne vpred svojou cestou, naplnený radosťou z možnosti smieť slúžiť hodnotám dobra a dávať zo seba to najlepšie, dosiahol zároveň dôležitý stupeň na ceste svojho duchovného vzostupu. Radosť, ktorú svojou dobrotou vyvoláva v dušiach svojich blížnych, si cení väčšmi ako naplnenie svojich prianí a z tohto stupňa mu ostáva už len krok k skutočnému šťastiu.

Oproti tomu sa pýcha rozvíja až do obludných rozmerov tým, že človek chce ustavične hrabivo a jednostranne brať od druhých, akoby bol na svete sám, a to bez súcitného uvedomovania si pravých potrieb svojich blížnych. Táto nízka vlastnosť, podporujúca bujnenie sebectva a pýchy, môže neskôr prerásť až do bezohľadného ubližovania iným a sklonu ku krádeži a môže človeku navždy znemožniť duchovný vzostup.

Pýcha sa navyše podporuje tým, že človek neustále sústreďuje svoju pozornosť okrem na seba ešte aj na veci, ktoré dosiaľ nezískal, namiesto toho, aby sa snažil stále si uvedomovať zodpovednosť za prítomnosť všetkých milostí a hojnosť darov, ktorými ho Stvoriteľ vo svojej Láske už obdaroval.

Je preto naliehavo dôležité, aby každý človek, ktorý sa úprimne usiluje byť pokorným, vedome zmenil aj tento princíp nesprávne zameraného uvažovania, a naučil sa detsky radovať z toho, čo má, a využíval to správne! To je zároveň prirodzená cesta k nadobudnutiu toho, čo mu ešte chýba.

Nejeden človek, ktorý v sebe rozvinul pokoru a poctivým úsilím smeruje k čistote duše, býva v dnešnej dobe dravého konzumu a pretvárky považovaný za neskúseného či naivného vo svojom každodennom správaní; ako človek, ktorý si pre toto svoje zdanlivé menejcenné pôsobenie nezaslúži pozornosť a vážnosť "pokrokového" okolia, ktoré sa naňho pozerá zvyčajne povýšenecky.

Zo srdečného vyžarovania takého človeka a jeho jasného pohľadu však možno vždy cítiť detskosť, spomínanú radostnosť a z nej vyplývajúcu obetavosť i odvahu zastať sa celou osobnosťou všetkého dobrého. Možno v ňom teda nájsť práve tie hodnoty, ktoré sú skutočným bohatstvom opravdivo duchovne silného človeka a ktoré sa skôr či neskôr ukážu ako vzácne a hodné úcty.

A keby aj takému človeku hrozila akákoľvek ťažká osudová rana a "vesmír" mu pohrozil nepriaznivo nastavenými žiareniami hniezd, ktoré by iných museli zlomiť, on ostane tým všetkým nedotknutý. Aj v prípade, že by musel prežiť niečo ťažké, vždy mu to bude slúžiť len na podporu a posilu a posunie ho to rýchlo vpred na ceste duchovného vzostupu.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama