Všetky nosné články tohto blogu obsahovo korešpondujú s knihou kníh a korunou duchovného poznania - veľkolepým dielom "Vo Svetle Pravdy"

Cit alebo rozum?

31. května 2011 v 12:18
Pre život sú každému z nás darované mnohé pomoci, ktoré majú upozorniť, keď ideme nesprávne. Ich spoločným znakom je, že pramenia z niečoho svetlého v nás; niečoho, čo je vždy veľmi jemné, no predsa naliehavé a spoľahlivé.


Jednou z najväčších pomoci pre správy smer životnej cesty je náš cit alebo hlas ducha. Tento sa môže prejavovať jemným nabádaním v našom svedomí, v ktorom sa zároveň odzrkadľujú aj hlasy našich duchovných pomocníkov, vedúcich nás s láskou a trpezlivosťou na ceste k pravému šťastiu.

Okrom citu sa však v každom z nás občas prebúdza i pocit, prameniaci nie z ducha, ale z rozumu a tela, ktoré pre život v hmote potrebujeme. Pocit je vnem, nasledujúci vždy až po cite, ako to už zo samotného slova "pocit" jasne vyplýva. Pretože rozum patrí k telu (mozgu) a nie duchu, je pocitový vnem vždy nutne obmedzený pozemským priestorom a časom, a preto na rozdiel od duchovného citu nebýva spoľahlivým radcom. Ak nadobudne pocit prvenstvo nad citom, býva z neho dokonca zlý "pán" a bráni nám správne sa rozhodovať.

Len si v tejto súvislosti spomeňme na známe slovné spojenia, ktoré nám mnoho napovedia: "Cítim hlas svedomia", ale "pociťujem závisť". "Cítim nesebeckú lásku", ale "pociťujem potrebu niekoho využiť", "Cítim túžbu niekoho chrániť", ale "pociťujem voči nieko­mu nenávisť pre to, čo mi urobil".

Pretože žijeme v hlučnom prostredí a náš život je veľmi rýchly, málokto z nás dokáže rozlíšiť, či v ňom v bežných denných situáciách ožíva cit alebo zmienený pocit. Máme to ťažšie preto, že naše telá sú dedične poznamenané jednostranným pestovaním rozumu upriamením sa len na hmotné a materiálne statky, považované mylne za to najcennejšie.

Presné rozlíšenie medzi duchovným citom a rozumovým pocitom je však ak napriek tomu možné! Je potrebné dbať na splnenie troch hlavných kritérií.

Predovšetkým je potrebný stav duševného pokoja či vyrovnania, teda myšlienkového oslobodenia sa od skľučujúcich starostí, pocitov nenávisti, závisti, a pod. Všetky tieto pocity zakaľujú schopnosť jasného cítenia. Sú "hmlou", brániacou nám v jasnom rozhľade. Zachovať si stav vnútorného pokoja alebo ho opäť v sebe nájsť je však možné aj počas dňa a práce, ktorú prináša, nie len v izolácii či samote, ako sa mnohí domnievajú. Dôležité je otvoriť svojho ducha prúdom harmónie, napĺňajúcich odpustením, mieru, Láskou a Spravodlivosťou.

Jedine keď bude človek naplnený týmito hodnotami, môže počuť hlas citu.

Aby sa týmto hodnotám otvoril, na to však nemusí byť už schopný plne podľa nich žiť. Cit je prístupný vždy, aj tzv. hriešnemu človeku a to už v okamihu, keď úprimne zatúži po zmene k lepšiemu a čistejšiemu.

Druhým kritériom, ktoré dokážeme splniť len v stave zmieneného pokoja, je rozpoznanie toho, čo v nás ožilo ako prvé vo chvíli, keď sme sa stretli s niekým alebo niečím, čo nás ovplyvnilo a vyžadovalo si zaujatie postoja. Vnem, ktorý v nás vyvstal ako prvý pochádza totiž z citu a ducha a býva pravdivý. Vnem, nasledujúci potom, je pocitový a neraz sklame.

Ako príklad môže poslúžiť nasledovná všeobecne známa situácia: Keď niekoho stretneme a necítime k nemu dôveru, napríklad pre jeho správanie sa, sme prirodzene opatrní. Toto je náš prvý a žiaľ, zvyčajne správny vnem o človeku, zabezpečujúci nám určitú ochranu, pretože nepochádza z rozumovej špekulácie, ale z ducha, jeho bezprostredného prežitia. Občas k nám však príde tretia osoba a rozpráva nám o dotyčnom človeku samé dobré správy, až nás ovplyvní natoľko, že zmeníme svoj pôvodný názor a v dôvere zmiernime bdelosť. Nakoniec, po čase skúšok, sa však na svoje prekvapenie predsa len tvrdo "popálime", keď zistíme, že naša dôvera, na ktorú sme sa nechali "nahovoriť" bola klamaná a naše pôvodné cítenie, ktoré sme nechali zatieniť, bolo jedine správne.

Ďalším spôsobom rozlíšenia citu od poctu je schopnosť pozorovať, aké "ovocie" nám prináša život podľa druhu našich rozhodnutí. Aj keď sa neraz nezaobíde bez bolesti, predsa nás to posúva vpred.

Ak sa nám teda niekedy bude zdať, že nevieme ako ďalej, stíšme sa na chvíľku. Stíšenie nie je ničím iným než vedomým umlčaním neustáleho toku myšlienok rozumu. V pokore sa budeme môcť otvoriť niečomu, čo k nám už dávno klopalo zvonku. Veď ani pokora neznamená nič iné ako vedome si priznať, že "múdrosť" nášho rozumu je nedostatočná, čím ho postavíme na priečku, ktorá mu právoplatne náleží.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 tartus tartus | E-mail | 31. května 2011 v 13:11 | Reagovat

"Cítim hlas svedomia", ale "ciťim závisť". "citim nesebeckú lásku", ale "ciťim potrebu niekoho využiť", "Cítim túžbu niekoho chrániť", ale "ciťim voči nieko­mu nenávisť pre to, čo mi urobil". "citim ze si niekdo prdol" atd..

je to slovickovanie a nutno povedat ze mate v niecom pravdu. ale opet ste to zaklincovali tym prikladom ktory uplne odporuje inemu clanku o Dovere, ktory tu nedavno bol uverejneny.

celkovo mam pocit ze vam chyba nejaky uplny koncept toho v co vlastne verite. je to sposobene zrejme tym ze tieto clanky maju roznych autorov ktory maju predsa len ine hodnoty aj ked zakladne principi sdielaju spolocne. a preco je to problem pre citatela? no preto lebo citatel puzivajuci rozum si tieto protirecenia vsimne a automaticky sa voci nim ohradi. darmo mu budete vysvetlovat ze rozum je to zlo ze ma pocuvat cit. ked date jeho rozumu argumenty nemozete ocakavat ze vyhra cit.

toto vam pisem nie s citu ale zo sucitu.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama